Príťažlivá hĺbka Larssona
Naposledy som mal takýto pocit pred pár rokmi, keď som dočítal Harryho Pottera. „Okej,koniec, a čo teraz?“ Tento dojem, samozrejme, čoskoro prejde a nájde sa miesto pre ďalšiu knižku, ale Larssonova trilógia Millenium ma absolútne dostala.
O knihe Stiega Larssona som čo-to čítal a počul. Moja manželka videla všetky filmy natočené podľa nej a veľmi sa jej páčili, no a viem, že jeden čas bola veľkým hitom. Ono to však nie je celkom tak. Hitov je veľa, mnohé z nich ponúkajú lacnú, rýchlu zábavu, one night stand, a o týždeň už čitateľ nemá šajnu, o čom to bolo. Táto skúsenosť je celkom iná, hlbšia, možno o niečo temnejšia. Mám však taký pocit, že jeho severskí kolegovia Nesbø či Kepler sú chladnejší, depresívnejší a hlavne morbídnejší – u Larssona je to akési viac prirodzené, vyplývajúce zo situácie.
V prvom rade, toto je kniha o spoločnosti. Kriminálka je to preto, lebo to vyplýva zo spoločenskej situácie. Keď som ju čítal hlt za hltom, znelo všetko dosť neuveriteľne, ale pri pohľade z vtáčej perspektívy si myslím, že všetko je to reálne. Že existujú muži, ktorí nenávidia ženy, že v štátnom aparáte je toľko hniloby, až sa človeku dvíha žalúdok, a že existujú aj čestní ľudia, ktorí by to všetko chceli napraviť. Ak je v takomto prípade koniec dobrý, nemusí to byť rozprávka či iná fikcia. Veď čomu prospeje cynizmus a skepsa, keď na víťazstvo zla stačí, ak dobro nekoná…
Ďalším obrovským plusom je postava Lisbeth Salander. Môže byť absolútne uzavretá, zachmúrená, neprístupná, asociálna a zároveň dosť brutálna postava sympatická? Môže, a ešte ako! Držal som jej palce od začiatku až do konca a po zavretí tretej knižky som začal rozmýšľať, ako to s ňou mohlo pokračovať. Ktovie, možno by Larsson o nej ešte niečo napísal, keby tak skoro nezomrel, a možno je to takto lepšie. (Opäť sa mi vynára spomienka na Harry Pottera, hoci možno ide o zvláštny prímer – tiež by som asi skôr nechcel ďalšie pokračovania jeho príbehu.. :))
Ale späť k postavám. Maxipríťažlivá Lisbeth funguje vedľa odvážneho investigatívneho novinára Mikaela Blomkvista a tvoria spolu zvláštny, no v konečnom dôsledku efektívny pár. Okrem nich príbeh obsahuje mnoho ďalších postáv – niektoré sú také nekonečne nesympatické, že až čakáte, kedy príde konečné zúčtovanie. A keď prišlo, poriadne som si to vychutnal, ako za starých čias. S lampou (aplikáciou) pod perinou som si pripadal ako v časoch, keď som takto pokútne čítal Dumasových Mušketierov). Larsson v jednotlivých osobnostiach odkrýva spoločnosť takú, akú ju snáď sám ako novinár videl – popri čestných policajtoch sú tí skorumpovaní, sociálni pracovníci sú takí i onakí a takisto novinári. Nevidí čierno-bielo, nie je naivný a tak je to dobre. Kto by mu inak uveril?
A príbeh? Chutí ako grécky šalát pripravený z najlepších prísad, s extra dávkou čiernych olív a rajčinami z vlastnej záhradky. Úplne vťahuje, ukradol si celú moju koncentráciu. Ani neviem, ako rýchlo som ho zjedol.. A pokiaľ ste sa k nemu zatiaľ nedostali, zažať lampu s teplým svetlom, zabaliť sa do deky a hor sa do Švédska!
ČÍTAČKY - PÍSAČKY 