Vedieť jazyky sa oplatí (netradične: aj o peniazoch)

Známe príslovie hovorí, že ‘koľko jazykov vieš, toľkokrát si človekom‘. Neviem, či to celkom platí aj v našich stredoeurópskych podmienkach, kde sa jazyky k sebe túlia ako milenci a umožňujú nám Slovanom bratať sa aj bez všadeprítomnej angličtiny, no vo všeobecnosti to bude pravda. A ten, kto hovorí anglicky, je s veľkou pravdepodobnosťou mnohonásobným človekom – minimálne pri cestovateľských povedačkách, keď partner v diskusii pozná aspoň o trošičku viac ako legendárny blízkovýchodný „van dolar“.

Pred časom som prišiel na to, že snáď ešte viac platí moje autorské úslovie ‚koľko jazykov vieš, toľko môžeš ušetriť’. Zostal som tým zasiahnutý ako Newton jablkom – stalo sa mi to pri kúpe knižky od dvojnásobnej držiteľky Man Booker Prize Hilary Mantel, ktorá bola horlivo odrecenzovaná v mojom obľúbenom týždenníku. Hľa, čo ma tak dostalo: na Slovensku by som za SK/CZ verziu zaplatil v priemere 16,20 EUR, za anglickú verziu 9,24 EUR, zatiaľ čo v Poľsku za preloženú knižku 7,54 EUR. Cena za knižku v angličtine teda tvorí približne 57% ceny SK/CZ knižky, v poľštine asi 47%, v skutočnosti som za svoj kus dal niečo vyše 6 EUR (pre šťúračov do metodiky: vybral som si dve veľké slovenské a dve poľské kníhkupectvá, jedno z nich čisto internetové a jedno aj kamenné, pri prepočte na eurá som použil stredný kurz NBS a siahal som po najlacnejšej dostupnej verzii knižky – napr. namiesto pevnej väzby po paperbacku, ak bol dostupný).

Samozrejme, pre akýkoľvek aspoň trošku relevantný záver bolo potrebné preukázať tieto rozdiely na viacerých knižkách. Vybral som si tri: najnovšiu kriminálku od Jo Nesbø so slovenským názvom Polícia, Zlodejku kníh od Markusa Zusaka a Volanie kukučky Roberta „JK“ Galbraitha. Všetky sú pomerne obľúbené, relatívne nedávno vydané a dostupné vo všetkých troch jazykoch. Polícia po anglicky stojí priemerne 15,6 EUR, v SK/CZ 12,3 EUR no v poľštine iba 6 EUR. Zlodejka kníh, ktorej popularita je vyhnaná vysoko aj kvôli aktuálnemu filmovému spracovaniu, stojí v našich rodných a pobratimských jazykoch 11,6 EUR, v angličtine 9,97 EUR a v poľštine približne 6,9 EUR. Volanie kukučky od Joanne Robert Kathleen Galbraith Rowlingowej v SK/CZ dostanete za cca 13,09 EUR, v angličtine za 16,08 EUR no a v poľštine za 6,4 EUR. Suma sumárum, ak čítate po anglicky, ušetríte niekedy, ak po poľsky, ani poštovné Vám nezabráni ušetriť dosť výrazný obnos.

Okej, čo s tým?
Nechcem tu písať o cenotvorbe knižiek na Slovensku, ktorej houby rozumiem, neviem ani, ako vplýva v skutočnosti cena kníh na čítanie populácie (máme knižnice, na Slovensku skoro v každej dedine!) a či kniha je alebo nie je luxusný tovar. Pre mňa sa najdôležitejšie poučenie z tohto šoku, ktorý som onehdy zažil skrýva v tom, že si skutočne môžem vybrať medzi rôznymi jazykovými variantmi mnohých zaujímavých kníh, hoci by kritériom výberu mala byť aj cena. Lebo tie okná do sveta dokorán nám skutočne umožňujú siahať, brať a neskôr snáď aj dávať oveľa viac ako keď sedíme zatvorení vo svojom priestore, svete, či jazyku..

Dvaja velikáni od susedov

Pred pár týždňami som sedel pri káve s kamarátom Łukaszom a debatovali sme o knihách. Spomínal som mu, že práve teraz náhodou čítam tri – jednu českú, jednu poľskú a jednu slovenskú. „Tak to teda čítaš v dvoch jazykoch, to je super,“ vraví mi. Ja mu na to, že v akých dvoch, predsa v slovenčine, v poľštine a v češtine, na čo on zareagoval: „Vidíš, do dnešného dňa som bol presvedčený, že čeština so slovenčinou sú identické.“ Ján Kollár by zaplakal od radosti…
Skutočne, čeština môže byť pre nás Slovákov istou konkurenčnou výhodou. Tu nám je to síce viac smiešne, ale v zahraničí je to ďalší cudzí jazyk, ktorý mnohí ovládame na slušnej úrovni. Priznám sa, ja češtinu milujem. Nádherné opisy prírody v dielach Oty Pavla, zemitý Haškov humor či Nohavicove slovné hračky – čistá jazyková rozkoš. Pre menej oboznámených pripájam ako predkrm prvú vetu z Haškovho Švejka:
„Tak nám zabili Ferdinanda,“ řekla posluhovačka panu Švejkovi, který opustiv před léty vojenskou službu, když byl definitivně prohlášen vojenskou lékařskou komisí za blba, živil se prodejem psů, ošklivých nečistokrevných oblud, kterým padělal rodokmeny. Nuž, a nesmejte sa pritom nahlas!

V týchto dňoch si pripomíname výročia dvoch veľkých českých osobností, majstrov slova, ktorí sú veľmi dobre známi aj v našom prostredí. Prvým z nich je Bohumil Hrabal, ktorý by sa bol koncom marca dožil stovky. Mám pred očami jeho fotku, ako sedí v hostinci U Zlatého Tigra, predstavujem si, ako tam načúva príbehom mesta, ako sám rozpráva, fabuluje, usrkáva si pritom z krígľa pivo… ako tvorí atmosféru toho miesta. Hrabal, to nie je len Obsluhoval som anglického kráľa či Ostro sledované vlaky. V pamäti Slovákov snáď najviac utkvela svieža Magda Vášáryová v Postřižinách, manželka správcu pivovaru Francina. To však hovoríme o filmoch. Viac pôžitku z malebného jazyka, samozrejme, poskytnú knihy. Mne sa dostala do ruky asi pred rokom Hrabalova trilógia Městečko u vody (Krasosmutnění, Postřížiny, Harlekýnovy milióny). Očarený som sa nechal vtiahnuť do sveta spisovateľovej mladosti, do jeho živých príbehov, do pivovaru, kde narušil pokojnú atmosféru ukričaný strýc Pepin vo frajerskej námorníckej čapici, vidím pred očami pivovarskú zabíjačku a krásnu pani správcovu s rukami zababranými od krvi prasaťa, ako sa napcháva krvavničkami a zabíjačkovou kašou a vidím jej manžela Francina (ó, tak iného od svojho brata Pepina), ako stojí pri okne, v ruke suchý krajec chleba a hrnček studenej kávy a zamyslene hľadí von. Vidím tie obrazy pred sebou tak plasticky vďaka neuveriteľnému rozprávačskému majstrovstvu spisovateľa, vďaka jeho „pábení“ a „perličkám na dně“ každého príbehu. Prajem nám, aby sme ho znovuobjavili a našli tú smutnú krásu, ktorá hladí a šepká na rozdiel od všadeprítomnej vulgárnosti.

Druhou osobnosťou je český pesničkár Karel Kryl. Pripomíname si jeho nedožité sedemdesiate narodeniny a zároveň dvadsiate výročie smrti. Snáď všetci poznajú pieseň Bratříčku, zavírej vrátka, ktorou reagoval na vpád vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968. O približne 30 rokov neskôr sme hrali v jednej garáži na Kolačne na gitarách a klávesoch a nahrávali sa. Kamarát Mako spieval všetky piesne okrem jednej – Salome, ktorú som spieval ja. O tom, že „dějiny když tvoří se, pro hlavy na míse nemá se štkát,“ o tom, ako moc ospravedlňuje samu seba. Hlas sa mi triasol pri tých silných slovách a zimomriavky ma obchádzajú doteraz, keď počujem Kryla a myslím si, že nám jeho hlas chýba, že by stále mohol ukazovať prstom na „Veličenstvo kata“, že ten „kněz – ďábel co mši slouží, z oprátky má štólu,“ a možno by sme ho opäť zapreli a skončil by niekde ďaleko, veď celý život bojoval s nepochopením. Prajem nám, aby zazneli jeho piesne, jeho nadčasové slová proti zneužívaniu moci, proti vojakom, čo šliapu na krásu. Nech nám znejú v srdciach a sami budeme krajší.

Dobrých impulzov je v každej chvíli mnoho, stačí si vybrať…