Radosti čítajúcich rodičov

Vonku je pomerne nepríjemné počasie, zatiaľ neprší, ale prívetivo tiež nie je. Koniec koncov, je posledný deň októbra, nuž všetko je také, aké má byť. Sedím v mojom obľúbenom hojdacom kresle a pozerám sa na našu malú Maňušku. Teda, ona by ma opravila, že ona je veľká Maňa. (Pre nás regionalistov: stredne veľká obec v okrese Nové Zámky). A čo také robí? Sedí pod oknom v záplave svojich knižiek a číta si. Radosťou čítajúcich rodičov je čítajúce dieťa!

Vo svojej ikeáckej knižničke má desiatky knižiek, veľa poľských, dosť slovenských a pár anglických. Sedí a číta, obracia stránky, komentuje vo svojom jazyku, čo vidí. “Tata, choď!” zakričí na mňa zavše a chce, aby som si ku nej prisadol a čítal si s ňou. Vie presne, na ktorej stránke Krtko rozbije loptou okno a ako mu teta hrozí prstom, v náučnej knižke o dome a bývaní vie, kde sa hrá na piesočku malá Martinka (teda Martynka, je to poľská knižka). V rozprávkovej knižke hľadá Alibabu a Aladina, inokedy si pýta knižku s princom a princeznou (Šípkovú Ruženku) a nachádza v tej o malej medvedici Maryši babču Beňu a Marka. Osobitnou kapitolou je trochu desivá knižka o tom, čo všetko sa dieťaťu môže stať v domácnosti – áno, dievčatko tam vypadáva z okna, trasie ho elektrický prúd a chlapček sa bezmocne pozerá z bubna zapnutej práčky. Maňa je jednoducho uchvátená knižkami a trávi pri nich denne veľa času. Radosť pozerať!

No a v poslednej dobe sa posunula ešte inde. Pýta si Danku a Janku alebo Psíčka a Mačičku, krásne narozprávané audioknihy (E. Vášáryová a L. Chudík). Už vie, kto je to Gevenducha a ako Psíček s Mačičkou umývali dlážku. Pred prehrávač sme museli položiť na zem deku, lebo tam vydrží bez pohnutia sedieť dlhé chvíle…

Nuž áno, deti sú všelijaké, aj to naše má svoje muchy a mušky. Zrejme budeme deň za dňom odkrývať čoraz viac vecí, ktoré po nás podedila, tento detský záujem o literatúru nás však ako čítajúcich rodičov neuveriteľne teší a dáva prísľub do budúcnosti, že to s tým čítaním u detí nemusí byť až také zlé. Možno treba, ako koniec koncov takmer vždy, začať od seba ;).

P.S. na záver si dovolím uviesť jednu detskú básničku, ktorá sa mi obzvlášť páči. Je z knižky Jána Návratila Maličká básnička:
Úkryt
Skryl sa slimák v haluzí,
hľadajú ho Francúzi.
Milšia mu je vlastná chyža
ako výlet do Paríža.

🙂

Príťažlivá hĺbka Larssona

Naposledy som mal takýto pocit pred pár rokmi, keď som dočítal Harryho Pottera. „Okej,koniec, a čo teraz?“ Tento dojem, samozrejme, čoskoro prejde a nájde sa miesto pre ďalšiu knižku, ale Larssonova trilógia Millenium ma absolútne dostala.

O knihe Stiega Larssona som čo-to čítal a počul. Moja manželka videla všetky filmy natočené podľa nej a veľmi sa jej páčili, no a viem, že jeden čas bola veľkým hitom. Ono to však nie je celkom tak. Hitov je veľa, mnohé z nich ponúkajú lacnú, rýchlu zábavu, one night stand, a o týždeň už čitateľ nemá šajnu, o čom to bolo. Táto skúsenosť je celkom iná, hlbšia, možno o niečo temnejšia. Mám však taký pocit, že jeho severskí kolegovia Nesbø či Kepler sú chladnejší, depresívnejší a hlavne morbídnejší – u Larssona je to akési viac prirodzené, vyplývajúce zo situácie.

V prvom rade, toto je kniha o spoločnosti. Kriminálka je to preto, lebo to vyplýva zo spoločenskej situácie. Keď som ju čítal hlt za hltom, znelo všetko dosť neuveriteľne, ale pri pohľade z vtáčej perspektívy si myslím, že všetko je to reálne. Že existujú muži, ktorí nenávidia ženy, že v štátnom aparáte je toľko hniloby, až sa človeku dvíha žalúdok, a že existujú aj čestní ľudia, ktorí by to všetko chceli napraviť. Ak je v takomto prípade koniec dobrý, nemusí to byť rozprávka či iná fikcia. Veď čomu prospeje cynizmus a skepsa, keď na víťazstvo zla stačí, ak dobro nekoná…

Ďalším obrovským plusom je postava Lisbeth Salander. Môže byť absolútne uzavretá, zachmúrená, neprístupná, asociálna a zároveň dosť brutálna postava sympatická? Môže, a ešte ako! Držal som jej palce od začiatku až do konca a po zavretí tretej knižky som začal rozmýšľať, ako to s ňou mohlo pokračovať. Ktovie, možno by Larsson o nej ešte niečo napísal, keby tak skoro nezomrel, a možno je to takto lepšie. (Opäť sa mi vynára spomienka na Harry Pottera, hoci možno ide o zvláštny prímer – tiež by som asi skôr nechcel ďalšie pokračovania jeho príbehu.. :))

Ale späť k postavám. Maxipríťažlivá Lisbeth funguje vedľa odvážneho investigatívneho novinára Mikaela Blomkvista a tvoria spolu zvláštny, no v konečnom dôsledku efektívny pár. Okrem nich príbeh obsahuje mnoho ďalších postáv – niektoré sú také nekonečne nesympatické, že až čakáte, kedy príde konečné zúčtovanie. A keď prišlo, poriadne som si to vychutnal, ako za starých čias. S lampou (aplikáciou) pod perinou som si pripadal ako v časoch, keď som takto pokútne čítal Dumasových Mušketierov). Larsson v jednotlivých osobnostiach odkrýva spoločnosť takú, akú ju snáď sám ako novinár videl – popri čestných policajtoch sú tí skorumpovaní, sociálni pracovníci sú takí i onakí a takisto novinári. Nevidí čierno-bielo, nie je naivný a tak je to dobre. Kto by mu inak uveril?

A príbeh? Chutí ako grécky šalát pripravený z najlepších prísad, s extra dávkou čiernych olív a rajčinami z vlastnej záhradky. Úplne vťahuje, ukradol si celú moju koncentráciu. Ani neviem, ako rýchlo som ho zjedol.. A pokiaľ ste sa k nemu zatiaľ nedostali, zažať lampu s teplým svetlom, zabaliť sa do deky a hor sa do Švédska!