Sever sa ma dotkol

Keď sa povie „severský“, hneď ma strasie. To slovo má akosi v sebe pre mňa zakódovaný tento pocit. Predstavím si silný vietor, poletujúci sneh, nejakú dlhú, rovnú pláň alebo riedky ihličnatý les. Severská detektívka k tomuto všetkému evokuje ešte kúsok červene a viac tmy, mráz si okrem okien lozí aj po chrbte. Tak tomu bolo so Snehuliakom od Jo Nesboa, tak tomu je aj po najnovšom zážitku, Piesočnom mužovi od autora Larsa Keplera.

Lars Kepler sú. Je to totiž autorská aj manželská dvojica zo Švédska (s rôzne pomiešanými koreňmi). Skutočne by ma zaujímalo, ako sa píše spolu detektívka. Celkom rozumiem tomu, že Lasica so Satinským dokázali spolu písať svoj múdry humor, predstavujem si ich, ako sa pri tom celkom bavia a sršia nápadmi. Z toho istého dôvodu asi chápem, ako sa to podarilo Iľfovi s Petrovom. No detektívka? To mi nejde celkom do hlavy…Začiatok ich knihy, pre mňa prvej, no isto nie poslednej,bol trochu ťažkopádnejší. Chvíľu mi trvalo, kým som sa do deja úplne ponoril, no potom to už šlo ako dobre rozbehnutý ťažký nákladný vlak. Skončilo to dnes, s pootvorenými dverami. Skutočne nechcem písať o deji knižky a myšlienkach – bola natoľko zaujímavá, že si nenechám ujsť ďalšie a všetkým ju odporúčam, prípadne môžeme o nej diskutovať. Chcel by som sa dotknúť niečoho celkom iného.

Niekedy sa totiž stáva, že knižka (film, hudobné dielo…), do ktorej sme ponorení, nadobúda z rôznych dôvodov viac rozmerov a vyvolá mocnejšie emócie než zvyčajne. Z takých spoločensko-historických príčin ma silnejšie zasiahlo napríklad Mňačkovo Ako chutí moc alebo Hrdý Budžes Ireny Douskovej, nehovoriac, samozrejme, o literatúre faktu. Silnejšie pocity prinášajú knihy vyvolávajúce osobné pocity. Sem patrí napríklad motív domu z Krištúfkovho Domu hluchého, prenádherná čeština v opisoch prírody v diele Otu Pavla či nezmerná človečina kvapkajúca z každej stránky diel Zdeňka Svěráka a Jula Satinského. A Piesočný muž vo mne vzbudil emóciu značnej sily, ktorá ma prekvapila, keď som ju naplno pochopil. Je to strach o dieťa – doteraz snáď skryto prítomný, od ostatných mesiacov akoby aktivovaný a postupne uvedomovaný. Táto kniha mi priniesla niekoľko momentov, ktoré ten pocit vystavili tvrdej skúške. Niekoľkokrát mi ukrutne prebehol mráz po chrbte, a snáď nikdy predtým sa mi nestalo, aby som väčšiu pozornosť venoval otcovi stratených detí ako vetrom a snehom ošľahanému blonďavému detektívovi. Túžil som po tom, aby všetko dopadlo dobre, vôbec som nefandil cynizmu a krutosti násilníkov, nemal som pre nich ani za máčik sympatie.

Lebo presne takto to je. Knihy majú silu obnažiť, čo ich čitateľmi lomcuje, hýbe a otriasa. Dokážu nahmatať náš tep a zasiahnuť tie správne miesta – či už vyvolávajú mráz na chrbte, príjemné kochanie sa krásou ukrytou v slovách či triašku vyvolaná neodolateľnou potrebou vybuchnúť smiechom. No a táto posledná kniha, seversky chladná a strohá sa ma dotkla presne tam, kde to v poslednom čase cítim najviac…

Single Post Navigation

← Older Entry

Newer Entry →