Sever sa ma dotkol

Keď sa povie „severský“, hneď ma strasie. To slovo má akosi v sebe pre mňa zakódovaný tento pocit. Predstavím si silný vietor, poletujúci sneh, nejakú dlhú, rovnú pláň alebo riedky ihličnatý les. Severská detektívka k tomuto všetkému evokuje ešte kúsok červene a viac tmy, mráz si okrem okien lozí aj po chrbte. Tak tomu bolo so Snehuliakom od Jo Nesboa, tak tomu je aj po najnovšom zážitku, Piesočnom mužovi od autora Larsa Keplera.

Lars Kepler sú. Je to totiž autorská aj manželská dvojica zo Švédska (s rôzne pomiešanými koreňmi). Skutočne by ma zaujímalo, ako sa píše spolu detektívka. Celkom rozumiem tomu, že Lasica so Satinským dokázali spolu písať svoj múdry humor, predstavujem si ich, ako sa pri tom celkom bavia a sršia nápadmi. Z toho istého dôvodu asi chápem, ako sa to podarilo Iľfovi s Petrovom. No detektívka? To mi nejde celkom do hlavy…Začiatok ich knihy, pre mňa prvej, no isto nie poslednej,bol trochu ťažkopádnejší. Chvíľu mi trvalo, kým som sa do deja úplne ponoril, no potom to už šlo ako dobre rozbehnutý ťažký nákladný vlak. Skončilo to dnes, s pootvorenými dverami. Skutočne nechcem písať o deji knižky a myšlienkach – bola natoľko zaujímavá, že si nenechám ujsť ďalšie a všetkým ju odporúčam, prípadne môžeme o nej diskutovať. Chcel by som sa dotknúť niečoho celkom iného.

Niekedy sa totiž stáva, že knižka (film, hudobné dielo…), do ktorej sme ponorení, nadobúda z rôznych dôvodov viac rozmerov a vyvolá mocnejšie emócie než zvyčajne. Z takých spoločensko-historických príčin ma silnejšie zasiahlo napríklad Mňačkovo Ako chutí moc alebo Hrdý Budžes Ireny Douskovej, nehovoriac, samozrejme, o literatúre faktu. Silnejšie pocity prinášajú knihy vyvolávajúce osobné pocity. Sem patrí napríklad motív domu z Krištúfkovho Domu hluchého, prenádherná čeština v opisoch prírody v diele Otu Pavla či nezmerná človečina kvapkajúca z každej stránky diel Zdeňka Svěráka a Jula Satinského. A Piesočný muž vo mne vzbudil emóciu značnej sily, ktorá ma prekvapila, keď som ju naplno pochopil. Je to strach o dieťa – doteraz snáď skryto prítomný, od ostatných mesiacov akoby aktivovaný a postupne uvedomovaný. Táto kniha mi priniesla niekoľko momentov, ktoré ten pocit vystavili tvrdej skúške. Niekoľkokrát mi ukrutne prebehol mráz po chrbte, a snáď nikdy predtým sa mi nestalo, aby som väčšiu pozornosť venoval otcovi stratených detí ako vetrom a snehom ošľahanému blonďavému detektívovi. Túžil som po tom, aby všetko dopadlo dobre, vôbec som nefandil cynizmu a krutosti násilníkov, nemal som pre nich ani za máčik sympatie.

Lebo presne takto to je. Knihy majú silu obnažiť, čo ich čitateľmi lomcuje, hýbe a otriasa. Dokážu nahmatať náš tep a zasiahnuť tie správne miesta – či už vyvolávajú mráz na chrbte, príjemné kochanie sa krásou ukrytou v slovách či triašku vyvolaná neodolateľnou potrebou vybuchnúť smiechom. No a táto posledná kniha, seversky chladná a strohá sa ma dotkla presne tam, kde to v poslednom čase cítim najviac…

Obsah balenia: kvalitná knižka + dobrý pocit

Bolo to pred Vianocami v roku 2012. Šiel som z práce domov, cestou som sa zastavil v jednom obchodnom centre, pretože už bol dosť pokročilý december a nemal som darčeky. Aby bolo jasné, viem nakupovať dve veci: potraviny a knihy. Potravinová pomoc ako darček k Vianociam by bola prinajmenšom divná, takže už roky sa pre túto príležitosť zásobujem v kníhkupectvách. Vstúpil som do tamojšieho a začal pátrať po najvhodnejších knižkách pre pár náročných ľudí. Takmer odrazu sa pri mne objavilo dievča s logom kníhkupectva na tričku a spýtalo sa, či potrebujem pomoc. Nuž, pravda je taká, že väčšinou idem na istotu, vtedy tomu však tak nebolo, a tak som po sekundovom váhaní privolil. Dal som jej stručné indície ku každej osobe a čo približne by som im chcel dať, z akej oblasti a žánru a čakal som na radu. Márne. Napriek sympatickému správaniu a ochote mi nevedela pomôcť a len po spoločnom hľadaní sme našli miesto, kde majú divadelné hry či objemnú a graficky výraznú novú knihu slovenského spisovateľa…

Koncom minulého roka sa mi dostali do rúk noviny vydavateľstva Artfórum s titulom Čo čítať? Sprievodca dobrodružstvom čítania. Obsahujú niekoľko (strán) cenných knižných tipov od osobností sveta literatúry. Mňa však najviac zaujali tri vetičky na prvej strane:

Len veľmi málo kníh z mora vydaných je dobrých.
Nie každý, čo píše, je spisovateľ.
A len niekoľko z predajní kníh sú kníhkupectvá, kde vám pomôžu nájsť ten rozdiel.

Nemôžem viac súhlasiť. Sme čoraz náročnejší na kvalitu svojej stravy, bývania, dopravy. Čoraz viac si nechávame poradiť odborníkmi v najrôznejších oblastiach (napr. ja mám takého vo finančných a poistných záležitostiach, v podnikaní, v účtovníctve, radím sa vo veciach svojej škodovky, v lingvistických otázkach…). Prečo si nedať poradiť aj v knižkách? Veď kto sa má vyznať v tej záľahe vydaných diel, ktorá spočíva na pultoch kníhkupectiev?

Našťastie, existujú také miesta, kde poradiť vedia. Sú tam ľudia, ktorí majú zaručene viac načítané, ľudia, s ktorými môžete o knihách diskutovať, polemizovať, vášnivo ich chváliť a obhajovať či haniť a zavrhovať do knižkových očistcov. Väčšinou sa nenachádzajú v obchodných centrách, ich majiteľmi sú nadšenci a v dnešnej dobe snáď i dobrodruhovia, obývajú plochu násobne menšiu a preto si aj vyberajú, čo budú a čo nebudú predávať. Ku knižkám však ako bonus pridávajú svoje vedomosti a skúsenosti, často nezameniteľnú atmosféru, a ešte to nepopísateľné, čo často matne definujeme ako dobrý pocit.

Pred Vianocami 2013 som bol len krátku chvíľku na Slovensku, nuž som mal opäť iba jednu šancu na nákup tých najlepších možných darčekov. Tentokrát som si vybral kníhkupectvo práve s takými kvalitami, aké sú spomenuté o pár riadkov vyššie. Rozhodne to stálo za to. Odporúčam všetkým, ktorí túžia po skutočne dobrých voľbách, nájsť si svojich knižných poradcov a navštevovať také miesta, kde naozaj rozumejú knihám, ktoré predávajú.