Štyri spôsoby ako čítať pri bábätku (a nezostať pri leporelách)

Hovorí sa, že pri malom dieťati je ťažké nájsť si čas na záľuby. V mnohom je to pravda, tretiu sériu Game of Thrones sme po pol roku hľadania vhodného momentu začali pozerať v nedeľu, ja si každý týždeň sľubujem, že obnovím svoj boj so švédčinou (už som zmenil motiváciu: namiesto „rozšírim si živnosť“ je teraz „prečítam si Deti z Bullerbynu v origináli“) a budem častejšie variť, o cestovaní nehovoriac. Ako teda vyviaznuť z tejto situácie pri zdravom čitateľskom apetíte a nezostať len pri rozprávkach a leporelách? Chcel by som sa podeliť so svojou vlastnou skúsenosťou, ktorú prežívam od novembra 2012 s našou malou Maňkou.

V prvom rade zdôrazňujem, že som ten typ otecka, čo behá okolo krpca a okrem kŕmenia z vlastných telesných zdrojov vie urobiť všetko potrebné. Nielen vie, ale aj robí (zvlášť keď moja kancelária sa nachádza v obľúbenom hojdacom kresle). Okej, v praxi to znamená málo času a častú večernú únavu. Kto však veľmi chce, spôsob na čítanie si nájde. Nech sa páči, tu ich je hneď niekoľko.

1.       Naivný začiatočník

Ide o metódu z prvých dní s malou. Kedysi som si naivne myslel, že nedokážem spať bez 2AT: absolútne ticho a absolútna tma. Svokra vždy vynášala hodiny z izby, kde som mal spať, aby ma nerušili a smiala sa, že počujem aj elektrický prúd v stene.

Moja prvá metóda spočívala v tom, že kým N. v noci kŕmila Maňku, ja som pri zažatej lampe čítal knižku, súc presvedčený, že aj tak nezaspím. Ach, ja naivný idiot. Dnes sa mi pri tejto spomienke ozýva v hlave Eliza Doolittle, spievajúc What a fool I was, what a dominated fool a spím ako dudok. Ale k tomu čítaniu. Za tých pár dní som predsa len stihol prečítať dve knihy – Kráľovské výkupné a ešte niečo z McBainovho 87. obvodu. Zásada znie: žiadna náročná literatúra, žiadne gotické poviedky E. A. Poea, žiadna regionálna ekonomika a preboha už vôbec nie Hra so sklenými perlami. Odporúčaná je ľahká, čítavá literatúra typu Dan Brown či Jo Nesbø. Aj tak Vám to dlho nevydrží :).

2.       Do a z

Spôsob pre absolútnu väčšinu otcov, ktorí každodenne dochádzajú niekam do práce či školy (či práce v škole ako onehdy ja). Najčastejšie je táto cesta tak zautomatizovaná, že možno trochu oslabiť pozornosť  a venovať sa krásnu. Ja som chodieval do práce pešo, trvalo to cca 12 minút, s knižkou 15. Prečítal som takýmto spôsobom haldu kníh, veď ide o 30 minút denne, 5 krát v týždni, pri odčítaní hlbokých mrazov (v Nitre, ha ha), dažďa a dovolenky je to minimálne 25 týždňov, čiže suma sumárum je to spolu približne 3750 minút za rok = 62,5 hodiny. Aké sú nevýhody takéhoto postupu? Nuž, trasa musí byť fakt zautomatizovaná + nezaškodí kus zdravého periférneho videnia. Môže sa stať, že na Vašej stálej trase pribudne nejaká mobilná reklama alebo nejaký dobrák presunie smetník a je to v kýbli. Aha, ešte ľudia, tí sa tiež motajú kdekade pod nohy, na to tiež pozor. Druhou nevýhodou je, že sa do pamäti okoloidúcich a kolegov zapíšete ako „ten čudák, čo chodí s knihou v ruke“. Sekretárka katedry Zuzana ma denne vítala slovami „čo čítajú, pán profesor?“.

Samozrejme, cyklisti a automobilisti to majú opäť o kus ľahšie. Riešením sú audioknižky, ktorých je čoraz viac a sú čoraz dostupnejšie a zaujímavejšie.

3.       Kočíkujúc

Tak toto je pre mňa absolútny top, užívať si s maličkou čerstvý vzduch a pri tom sa oddávať pôžitku z literatúry. Pred týždňom sa ku mne obrátila v rade pred zelovocom jedna pani a hovorí mi: „Vás poznám, Vy si pri kočíkovaní vždy čítate!“ Áno, to som ja. V jednej ruke kormidlo Maňkinho vozidla, v druhej kniha – takto ma môžete vidieť každý deň približne okolo obeda. Takéto čítanie si vyžaduje aspoň približnú znalosť terénu, dobré periférne videnie, knihy maximálne v rozmere A5, prijateľné počasie a dieťa, čo rado spáva vonku. Samozrejme, treba sa vyhýbať rušným cestám a ubrechaným psom. V prípade mrazov treba prejsť na variant audiokniha (včera som takto „dočítal“ Lovcov hláv od Nesbø). Miernou nevýhodou je, že knižkou sa musí dať dobre manipulovať jednou rukou – niekedy z toho bolia prsty – ale prečítal som takto napr. celý Dom hluchého od Petra Krištúfka, a ten má dobre vyše 500 strán. Výhody sú neodškriepiteľné: spočiatku sme brávali Maňku von dvakrát za deň a vždy spala, to bolo tak 2-3 hodiny, teraz je to približne 1,5-2 hodiny denne, čiže času na čítanie je požehnane. Ďalšou výhodou je, že takto možno zájsť v lete aj na kávičku či zmrzlinu a posedieť si na letnej terase s knižkou v ruke. V každom prípade je to krásne využiteľný priestor na literárny relax.

4.       Odrobinky času    

Ukradomky čítať možno ešte pri niektorých činnostiach, vyberám tieto:

• pri uspávaní krpca (ešte vo veľmi ranom veku) cez deň mu možno kultivovaným rozhlasovým hlasom čítať z vlastnej knižky. Skúsil som raz, potom som nevydržal a knihu sám dočítal. Haňba, pľuť!
• keď sa dieťatko hrá samé – tu treba byť v strehu, pripravený na prerušované čítanie, odporúčam menej náročnú literatúru. S Maňou je to vtedy, keď si chce ona sama čítať – a vtedy robíme obaja to isté 😉
• pri varení – máme takú šialenú kašu, ktorú treba 20 minút miešať, no ideálny čas na vhĺbenie sa do nejakého príbehu (Varila myšička kašičku?)
• na záchode! Tam padla väčšina Chlapcov…
• a mnohé iné…

Aký z toho všetkého plynie záver? Kto chce čítať, čas si nájde, veď na vlastnej koži zažívam, že s troškou kreativity a veľkou dávkou chuti môže s príchodom dieťatka čitateľská vášeň naďalej kvitnúť!

Svet Petra Pana Made in Poland

Môžeme diskutovať o kvalite poľských ciest, kamionistov či kurčiat, ale poľskú kultúru nech nik nehaní! Film, hudba, literatúra, výtvarné umenie, architektúra, všetko je špičkovo zastúpené veľkými menami. Súčasní nasledovníci Mickiewicza, Prusa a Sienkiewicza robia do sveta nové diery, posledná nobelovka za literatúru (celkovo 4) putovala do tej veľkej krajiny na severe v roku 1996 vďaka poetke Wisławe Szymborskej.

Nielen vážnou literatúrou však žije človek. Naopak, čoraz viac sa najmä medzi mladším pokolením presadzuje fantastika. Podľa mňa je to žáner ťažko definovateľný, a to vďaka pestrosti tém, ktoré láskavo zhŕňa pod svoje farebné krídla. Priekopníci typu Lovecrafta či dnes nesmierne populárnych C. S. Lewisa a J. R. R. Tolkiena by asi spadli z nôh, keby videli pulty prehýbajúce sa pod viac či menej kvalitnými fantasy knižkami. Rozpoznávacie znaky: neuveriteľne pestré obálky, mäkká väzba + menej kvalitný papier, no a v sérii by mali byť podľa pravzoru Pána prsteňov aspoň tri diely, najlepšie bachraté, s nejakým prológom typu Hobit (to je neuveriteľný paradox, že knihu rýchlejšie prečítate ako dopozeráte v kine). Poľskí autori v tejto sfére vôbec, ale vôbec nezaostávajú. Snáď najväčší úspech u nás dosiahol Andrzej Sapkowski sériou kníh o Zaklínačovi či Husitskou trilógiou. Po česky tiež pravidelne vychádzajú série Andrzeja Pilipiuka, zaujímavo vyzerá najmä jeho postava Jakuba Vandrovca (Wędrowycza), starého ožrana, dedinského exorcistu – samouka, pytliaka a priaznivca doma vyrobených alkoholických nápojov. Výraznou osobnosťou najmladšej generácie autorov (o 3 roky starší odo mňa) je Jakub Ćwiek, ktorého knižky Chłopcy a Chłopcy 2: Bangarang som nedávno dočítal.

Podľa zaužívaného postupu som ich najprv prelistoval – a hop, kameň úrazu, pretože Ćwiek používa v tejto knižke poľštinu podobnú tej, ktorú sa naučil môj kamarát Majko od poľských robotníkov v Amerike a už niekoľko rokov mi ju názorne predvádza. Našťastie som sa cez to preniesol a pustil sa do čítania. Celý príbeh, ktorý v tejto sérii autor rozpráva je totiž nesmierne zábavný, osviežujúci a farebný. Posúďte sami: hlavnými hrdinami sú Stratení chlapci a Cililink z klasických príbehov o Petrovi Panovi. Nie sú však celkom takí, ako si ich zrejme predstavujete: po odchode z Krajiny-Nekrajiny sa totiž po rôznych peripetiách usadili v opustenom poľskom (!) lunaparku a tam si založili motorkársky gang – odtiaľ ten slovník aj obálka knihy, na ktorej stoja dvaja Chlapci v kožených bundách a s motorkami v siláckej póze a medzi nimi Cililink v čiernych latexových nohaviciach a s cigaretou v ruke. Príbeh sa skladá z voľne na seba nadväzujúcich poviedok, ktoré však obsahujú približne takú dávku situačného a charakterového humoru ako prvé dve série HIMYM. Osobne knihy zaraďujem medzi Tie, pri ktorých sa smejem nahlas. Na druhej strane autor nezabudol na primeranú dávku strachu a vážnejšie témy. Neuveriteľne sa mu podarili niektoré charaktery, zvlášť ryšavý a veľký Stratený chlapec, ktorý priveľa rozpráva, Stratený chlapec, ktorý nerozpráva vôbec a jeden prefíkaný kocúr s kravatou. Kniha sa číta na jeden dych a už teraz s napätím očakávam ohlásené vydanie tretieho dielu. Našťastie, Ćwiek je asi grafoman, za posledných 8 rokov vydal dokopy 13 knižiek (celkom ma zaujal názov jeho šiestej knižky: Varíme s pápežom :D), takže to vyzerá sľubne – rozhodne si dlhšie počkáme na príchod/prílet Daenerys Targaryen do Westeros…

Jediný problém je v tom, že Chlapci zatiaľ vyšli iba v poľštine. Riešenia pre tých, ktorí sa nechali zlákať sú v podstate tri: prečítať po poľsky, počkať si na české vydanie, o ktorom nepochybujem, že príde, alebo nájsť nejaké ochotné slovenské vydavateľstvo. S radosťou preložím :).

Mladé roky na Divokom západe

Priznávam sa, že viem iba málo o tom, čo čítajú dnešní raní tínedžeri. Pred pár rokmi by som to ešte tušil, ale aj moji malí bratia dosť rýchlo zostarli do dospelosti. Pamätám si len, že čítali knižky zo série Klub záhad od Thomasa Brezinu či prípady Sherlocka Holmesa. Ja som bol takým faganom niekedy v 90-tych rokoch minulého tisícročia, keď do škôl chodili katalógy z Klubu mladých čitateľov, leteli Traja pátrači a na konci knižiek bola správna výslovnosť cudzích slov, zvlášť mien (džúpitr džouns, hevnz, elfríd hičkok). Mal som vtedy veľmi rád najmä dobrodružnú literatúru, čiže príbehy, v ktorých sa veľa dialo, kde dobro po všakovakých peripetiách bez veľkej filozofie bezpečne víťazilo a zlo bolo úplne čierne a vopred odsúdené na trpkú prehru. Dnes by som chcel spomenúť dve mená, ktoré sa mi s tým obdobím spájajú a majú jednu vec spoločnú: Divoký západ.
Prvým z nich je Karl May, nemecký spisovateľ s obdivuhodnou fantáziou a pestrým, nie veľmi radostným životopisom. Strávil niekoľko rokov vo väzniciach, trpel psychickými poruchami a zomrel v dôsledku vyčerpania. Sníval o ďalekých miestach, písal o nich príbehy a potom presviedčal ľudí, že ich sám prežil. Vo svojich prózach sa zameral na oblasť Blízkeho východu (Cez divý Kurdistan, Púšťou) a na Ameriku.
Snáď najznámejšie sú jeho príbehy o spravodlivom apačskom náčelníkovi Winnetouovi, v ktorého pozadí sa odohráva dramatický boj chtivosti belochov v Amerike a postupného úpadku Indiánov. Pre mňa je to najmä príbeh o priateľstve, s odstupom času možno trochu patetický, ale pred 15 rokmi som také slovo ani nepoznal a skôr by som hovoril o vznešenosti. Je tam slávny Old Shatterhand, ktorého guľka škrabne nepriateľa po sluche tak, že ten iba stratí vedomie, vtipný Sam Hawkens, ktorý nosí parochňu, lebo ho kedysi oskalpovali, krásne Indiánky Ribanna a Nšo-či, no a tiež pre mňa nezabudnuteľný Old Death, Stará Smrť, ktorého náhodná smrť ma pálila viac ako Winnetouova. Dnes už viem, čo v preklade znamenajú mená všetkých tých Oldov (ešte je tam Old Surehand a Old Firehand), ale stále netuším, prečo sú Old.
Príbehy z arabských krajín ma nejako veľmi nechytili, o to viac som sa hrabal v ďalších Mayových knižkách z Divokého západu. Je tu slávny Poklad na Striebornom jazere, ale aj menej známy Petrolejový princ, Duch Llana Estacada či Čierny Mustang. Viaceré postavy sa vyskytujú v niekoľkých dielach, zvlášť som si zapamätal vtipného malého zálesáka Hobble Franka a jeho parťáka s fistulovým hlasom. Aby som nezabudol, May obohatil môj slovník o pár slov: greenhorn, čo je označenie pre zálesáka-začiatočníka, squaw je indiánska žena, no a pshaw je indiánskym výrazom pohŕdania. Mimochodom, slovo pshaw plynulo prešlo do americkej angličtiny, šikovnejší si z neho spravia aj sloveso :).
Druhým výrazným menom je Wyatt Earp, ale k tomu poďme malou okľukou. Kedysi boli v stánkoch aj v knižniciach takzvané rodokapsy – romány do kapsy – alebo, ak chcete, zošitové romány. Boli rôzneho charakteru – od vyslovene „ružových“ až po westerny. Tento druh literatúry výstižne charakterizuje wikipédia: typickými znakmi sú zošitová väzba, lákavá farebná obálka (napr. polonahá kráska vzdychajúca v objatí mužného junáka v rozhalenej košeli s trčiacimi čiernymi chlpmi à la Peter Stašák na plagáte), jednoduchý dobrodružný dej… jedným slovom, úpadková literatúra najhrubšieho zrna. Mňa zaujímali tie westerny, teda, Wyatt.
Príbehy s Wyattom Earpom písal William Mark, je ich preveľa a držia sa zhruba tejto línie: Wyatt Earp je ochrancom zákona v americkom mestečku, kde zavítajú lotri. Lotri spravia lotrovinu a treba ich zatknúť/chytiť. Wyatt ich zatkne/chytí (niekedy ujdú a potom ich chytí znovu)/zastrelí. Pomáha mu pri tom známy hazardný hráč Doc Holliday, prípadne Wyattovi bratia, sem-tam sa príbehom mihne cudná dievčina. Okej, keď to čítam, nevyzerá to ako nejaké veľdielo, ale uverte, dokáže to človeka vtiahnuť. Najlepšie na tom je, že Wyatt Earp skutočne existoval a dokonca si o jeho živote môžete pozrieť film. Ja som zostal pri rodokapsoch – ešte pár týždňov dozadu mi dobrý priateľ – zrejme najväčší žijúci slovenský fanúšik tejto literatúry – daroval dva romány. Zhltol som ich na počkanie!
Ak ste niekto zažili niečo podobné, alebo ak aj nie, pozývam k diskusii :).