Príťažlivá hĺbka Larssona

Naposledy som mal takýto pocit pred pár rokmi, keď som dočítal Harryho Pottera. „Okej,koniec, a čo teraz?“ Tento dojem, samozrejme, čoskoro prejde a nájde sa miesto pre ďalšiu knižku, ale Larssonova trilógia Millenium ma absolútne dostala.

O knihe Stiega Larssona som čo-to čítal a počul. Moja manželka videla všetky filmy natočené podľa nej a veľmi sa jej páčili, no a viem, že jeden čas bola veľkým hitom. Ono to však nie je celkom tak. Hitov je veľa, mnohé z nich ponúkajú lacnú, rýchlu zábavu, one night stand, a o týždeň už čitateľ nemá šajnu, o čom to bolo. Táto skúsenosť je celkom iná, hlbšia, možno o niečo temnejšia. Mám však taký pocit, že jeho severskí kolegovia Nesbø či Kepler sú chladnejší, depresívnejší a hlavne morbídnejší – u Larssona je to akési viac prirodzené, vyplývajúce zo situácie.

V prvom rade, toto je kniha o spoločnosti. Kriminálka je to preto, lebo to vyplýva zo spoločenskej situácie. Keď som ju čítal hlt za hltom, znelo všetko dosť neuveriteľne, ale pri pohľade z vtáčej perspektívy si myslím, že všetko je to reálne. Že existujú muži, ktorí nenávidia ženy, že v štátnom aparáte je toľko hniloby, až sa človeku dvíha žalúdok, a že existujú aj čestní ľudia, ktorí by to všetko chceli napraviť. Ak je v takomto prípade koniec dobrý, nemusí to byť rozprávka či iná fikcia. Veď čomu prospeje cynizmus a skepsa, keď na víťazstvo zla stačí, ak dobro nekoná…

Ďalším obrovským plusom je postava Lisbeth Salander. Môže byť absolútne uzavretá, zachmúrená, neprístupná, asociálna a zároveň dosť brutálna postava sympatická? Môže, a ešte ako! Držal som jej palce od začiatku až do konca a po zavretí tretej knižky som začal rozmýšľať, ako to s ňou mohlo pokračovať. Ktovie, možno by Larsson o nej ešte niečo napísal, keby tak skoro nezomrel, a možno je to takto lepšie. (Opäť sa mi vynára spomienka na Harry Pottera, hoci možno ide o zvláštny prímer – tiež by som asi skôr nechcel ďalšie pokračovania jeho príbehu.. :))

Ale späť k postavám. Maxipríťažlivá Lisbeth funguje vedľa odvážneho investigatívneho novinára Mikaela Blomkvista a tvoria spolu zvláštny, no v konečnom dôsledku efektívny pár. Okrem nich príbeh obsahuje mnoho ďalších postáv – niektoré sú také nekonečne nesympatické, že až čakáte, kedy príde konečné zúčtovanie. A keď prišlo, poriadne som si to vychutnal, ako za starých čias. S lampou (aplikáciou) pod perinou som si pripadal ako v časoch, keď som takto pokútne čítal Dumasových Mušketierov). Larsson v jednotlivých osobnostiach odkrýva spoločnosť takú, akú ju snáď sám ako novinár videl – popri čestných policajtoch sú tí skorumpovaní, sociálni pracovníci sú takí i onakí a takisto novinári. Nevidí čierno-bielo, nie je naivný a tak je to dobre. Kto by mu inak uveril?

A príbeh? Chutí ako grécky šalát pripravený z najlepších prísad, s extra dávkou čiernych olív a rajčinami z vlastnej záhradky. Úplne vťahuje, ukradol si celú moju koncentráciu. Ani neviem, ako rýchlo som ho zjedol.. A pokiaľ ste sa k nemu zatiaľ nedostali, zažať lampu s teplým svetlom, zabaliť sa do deky a hor sa do Švédska!

Rýdza detektívka Made in Slovakia

Letné obdobie mimoriadne praje detektívkam. Ľudia sa pobalia, opustia svoje každodenné prostredie a v tom novom, neochytanom sa niekoľko dní či týždňov spoľahlivo venujú ničnerobeniu. Pestujú záhaľku. No a jeden z najobľúbenejších žánrov zaháľačských knihomoľov je práve detektívka. V zime hreje, v lete príjemne ochladí. Nám, náruživým detektívkovým zaháľačom je to šuma fuk aké je za oknami ročné obdobie, ale detektívka k letu rozhodne patrí.
V dnešnej dobe sú mimoriadne populárne najmä severské kriminálky, poskytujúce mrazivé napätie, šokujúce rozuzlenie a sem-tam nejakú potetovanú anorektičku. Jedným slovom, kníhkupectvá sú plné rôznych Švédov, Nórov, Islanďanov no a u nás aj Dánov. Milovníci klasickej detektívky v intenciách Agathy Christie či Dorothy Sayers sa však často nemajú do čoho zahryznúť, nepočítajúc stále nové preklady Poirotov a Marplových a početné reprízy v televízii. Koncom augusta som však narazil na nádhernú klasickú detektívku, a k tomu ešte z pera slovenskej autorky. Ešte raz: nádherná slovenská klasická detektívka! Mňam!
Daniela Kapitáňová, literárna mamka tohto malebného dielka, sa snáď najviac preslávila knižkou Samko Tále: Kniha o cintoríne, preloženou do niekoľkých jazykov. Je tiež autorkou zaujímavej, netradičnej detektívky Vražda v Slopnej, v ktorej svoje riešenia predstaví niekoľko najvyberanejších detektívnych duchov dejín tohto žánru. Nech to zostane v rodine je však, ako to trefne napísal Kornel Földvári, „klasický európsky typ detektívneho príbehu“.
Príbehom nás sprevádza Gerda, asistentka, ktorú detektív Oto Župan vyhral v kartách. Jej úlohou je všímať si, čo robí veľmi dobre a ponúka nám tak všetky informácie o zápletke. Detektív Župan nie je žiadnym Poirotom či Sherlockom, skôr naopak, je osobou natoľko uveriteľnou a civilnou, že by ste ho snáď mohli stretnúť vo vedľajšom vchode. Na druhej strane, je všímavý a analýzou faktov sa približuje k svojim slávnejším literárnym predchodcom. Vynikajúcou stránkou príbehu je precízne umiestnenie miesta vraždy tak, aby nám zostal obmedzený počet páchateľov a zároveň aby bolo nemožné „kafranie“ polície do práce detektíva – keďže ide o ostrov, môžeme ho snáď prirovnať k Agatkiným malým černoškom, hoci u Kapitáňovej je celý príbeh omnoho dôveryhodnejší. Zaujímavý je tiež výber protagonistov príbehu, rodiny so záhadnou minulosťou a tajomstvom. Najviac sa mi páčila stará mama, ktorá mi výzorom a držaním tela pripomínala Náčelníka z Preletu nad kukučím hniezdom, ale v skutočnosti takmer nikto nezaostával :).
Samotné rozuzlenie príbehu je krásne logické a zároveň originálne. No a kto sa nechal dostatočne navnadiť na plnokrvnú slovenskú detektívku, nech siahne po knižke. Leto je síce zrejme preč, no aj v to babie si možno sadnúť v parku na lavičke a stráviť pár chvíľ príjemným spôsobom, na rande s jedinečným príbehom.

Jeho Lordstvo a jeho autorka

Odkedy som bol spolu s Natalkou v marci po prvýkrát v Londýne, som očarený. Sníva sa mi o ňom, o celom ostrove, vraciam sa k tej atmosfére v tlači, hudbe (moja milovaná My Fair Lady), vo filme (skvelý seriál Downton Abbey), no najmä v literatúre. Kdečo určujúceho som už dávnejšie zhltol, nejakého Cronina, Roberta Gravesa, Zadie Smith, Oscara Wildea, ale nanovo som sa s vervou vrhol na ostrovných autorov. Keďže takým mojim špecifickým koníčkom je detektívna literatúra, musím spomenúť aj u nás dobre známych klasikov Arthura Conan Doylea a Agathu Christie. Pomerne málo známou, výrazne menej prekladanou, no významnou (tiež) detektívkarkou je Dorothy L. Sayers. Jej meno našincovi asi veľa nepovie, vo svete však cvendží s veľkým echom.

Upriamil ma na ňu Kornel Főldvári vo svojej absolútne dokonalej, sviežo napísanej knižke O detektívke. Hlavným hrdinom jej detektívok je anglický aristokrat lord Peter Wimsey, druhý syn vojvodu z Denveru. Titul nededí, povinnosti má sporadicky a tak sa okrem zbierania vzácnych stredovekých rukopisov venuje riešeniu záhad. Watsona mu robí jeho osobný sluha Bunter, ktorého ostrovtip a briskné poznámky ocení každý milovník suchého anglického humoru. Lord Peter rieši záhady jednu za druhou, pri ich riešení prejavuje vynikajúce znalosti umenia, s chuťou cituje Bibliu, očarúva mnohé dámy a celkovo sa zaradil medzi moje početné literárne vzory. V knihe, ktorú som nedávno dočítal, sa venuje vyriešeniu záhadnej smrti textára v reklamnej agentúre – sám sa nechá zamestnať na jeho miesto a so sebe vlastnou genialitou, samozrejme, oriešok rozlúskne (jediné, čo chýba knižke Vražda potřebuje reklamu, je kúsok Buntera…).

Ale späť k autorke. Nazvať ju detektívkarkou by bolo podobné ako nazvať Roberta de Niro komediálnym hercom – obaja s tým majú mnoho spoločné, ale na popísanie ich talentov to je žalostne málo. Dorothy L. Sayers sa narodila v Oxforde, kde pracoval jej otec, a to o nej veľa hovorí. Tam vyštudovala, tam jej vydali prvú zbierku poézie. Zaoberala sa stredovekou literatúrou a tiež náboženskými štúdiami. Sama za svoj najlepší počin považovala preklad Danteho Božskej komédie. Ako detektívkarka patrí do jednej generácie z Agathou Christie, ktorá bola od nej o tri roky staršia, a spolu boli aj kritizované za idealizovanie svojich hrdinov (nepoškvrnený Poirot, vševedúci, dokonalý Wimsey, jasnozrivá Jane Marple…), najmä zo strany predstaviteľov a prívržencov tzv. drsnej americkej školy – slávne sú kritiky Edmunda Wilsona pod názvom Who Cares Who Killed Roger Ackroyd (reakcia na detektívku Christie pod názvom Vražda Rogera Ackroyda) či samotného Raymonda Chandlera The Simple Art of Murder. My, milovníci klasickej anglickej džentlmenskej školy, s tým však nemáme najmenší problém a takéto knižky nám chutia ráno, na obed aj do postele. Vrelo odporúčam pokutrať sa v ponuke antikvariátov a spríjemniť si dni inteligentným slovným humorom v spoločnosti Wimseyho a Buntera!

Keď nobelista preklína

Komisia, ktorá udeľuje literárne nobelovky, mnohokrát vzbudila svojimi rozhodnutiami kontroverzie. Napríklad Karel Čapek, skvelý český novinár a spisovateľ, bol v tridsiatych rokoch odmietnutý kvôli tomu, že vo svojej Vojne s mlokmi sa priostro vyjadroval voči vtedajšej nemeckej vláde. Vieme, komu dali dejiny za pravdu. Skvelí Rusi Tolstoj a Čechov vraj boli v nemilosti komisie kvôli historickým sporom Ruska a Švédska, ktorých dôsledkom bolo niekoľko vojen. Na druhej strane, Švédi si presadili niektorých svojich spisovateľov, neznámych svetovej verejnosti. Jednou z ich predností bolo, že sami boli členmi komisie :). Samozrejme, je mnoho nobelistov, ktorí zožali celosvetový úspech, medzi mojich obľúbených patria trebárs François Mauriac, John Steinbeck, či Gabriel García Márquez. Medzi tých menej známych, no veľmi oceňovaných laureátov patrí prvý Rus, ktorému sa dostalo tejto cti v roku 1933, Ivan Alexejevič Bunin. Hoci sa narodil vo Voroneži, zlomený vývojom Ruska rokov 1917-1920 utiekol pred boľševickým terorom, chvíľu blúdil po Európe a napokon dožil v Paríži. Inšpiráciu pre tvorbu však stále čerpal z ruských (nie sovietskych!) motívov. Na Slovensku koncom minulého roku vyšli jeho denníkové zápisky z kritických rokov boľševickej revolúcie a občianskej vojny pod názvom Prekliate dni.

Ako sa spisovateľ pozeral na krvou utopený zánik starého Ruska, jeho domoviny a múzy? Ako vnímal zverstvá tých skutočne prekliatych dní? „Napriek tomu, že k slzám sklony nemám, som sa rozvzlykal, a slzy sa mi liali tak, ako som si dovtedy nevedel ani predstaviť.“ Ako to trefne konštatuje Mikuláš Šoóš v doslove ku knihe, ústrednou postavou denníka nie je snáď natoľko sám autor, ako ruský ľud. Autor popisuje bizarných ľudí revolúcie, zúrivcov, krvilačne pomstychtivé postavičky („oplzlá starena so zelenými očami a s vydutými žilami vyrevovala na celú ulicu: Súdruhovia, milí moji, rúbte do nich, povešajte ich, zahrdúste ich!“ ), ktoré denne stretáva a ktoré ho napĺňajú hrôzou, „absolútnou beznádejou“ a až fyzickou bolesťou. Zápisky si všelikade ukrýva, aby mu ich nenašli, listy, ktoré v tom období napísal, zakopal – skryl ich tak dobre, že ich nevedel neskôr nájsť. Často používa lyrické opisy ročného obdobia, dňa, prírody, ale aj ľudí, ktoré pôsobia ako protiklady k nesmierne utrápeným opisom udalostí, sklamaných nádejí, a hlavne k hlbokému žiaľu nad Ruskom, ktoré Bunin miloval, ktoré sa však viac nevráti.

Veľmi zaujímavé a snáď pre našu dobu znásobene príznačné sú výpisky z vtedajších novín, tlačových správ, či, povedané dnešným jazykom, médií. Sú plné protichodných informácií, konšpirácií, brutálnych výziev, expresívnych slov. „Svojimi mozoľnatými rukami musíme nemilosrdne rozgniaviť kontrarevolučný pačrev…“ Dnešné sociálne siete sú predznamenané klebetami, chýrmi. Opäť si protirečia, uvádzajú ľudí do zmätku, provokujú nesprávne reakcie – a to zďaleka neboli ľudia takí prepchávaní informáciami ako dnes. A predsa mi to pripomína napríklad aktuálnu ukrajinskú krízu, mnoho informácií, veľa propagandy, každý je najmúdrejší, pretože vie, koľko posádok sa kde vzdalo, koľko zlatých tehličiek má Čína a ako zatočí s USA…

No a ešte jedna okolnosť, pre ktorú je táto útla knižka výnimočná: vydalo ju občianske združenie Hronka. Žiadne zo slovenských vydavateľstiev totiž o dielko, preložené Mikulášom Šoóšom nemalo záujem, tak sa ho rozhodol vydať sám, keďže spisovateľa považuje za jedného z najlepších. Myslím, že urobil veľmi dobre. Buninove Prekliate dni siahajú ponad čas a hoci uplynulo temer 100 rokov od udalostí, ktoré opisujú, upozorňujú na dôsledky víťazných ťažení ideológií, podfarbených vybičovanými emóciami a siahaním po krajných prostriedkoch. Tieto nebezpečenstvá, zdá sa, nikdy nebudú zažehnané.

Sever sa ma dotkol

Keď sa povie „severský“, hneď ma strasie. To slovo má akosi v sebe pre mňa zakódovaný tento pocit. Predstavím si silný vietor, poletujúci sneh, nejakú dlhú, rovnú pláň alebo riedky ihličnatý les. Severská detektívka k tomuto všetkému evokuje ešte kúsok červene a viac tmy, mráz si okrem okien lozí aj po chrbte. Tak tomu bolo so Snehuliakom od Jo Nesboa, tak tomu je aj po najnovšom zážitku, Piesočnom mužovi od autora Larsa Keplera.

Lars Kepler sú. Je to totiž autorská aj manželská dvojica zo Švédska (s rôzne pomiešanými koreňmi). Skutočne by ma zaujímalo, ako sa píše spolu detektívka. Celkom rozumiem tomu, že Lasica so Satinským dokázali spolu písať svoj múdry humor, predstavujem si ich, ako sa pri tom celkom bavia a sršia nápadmi. Z toho istého dôvodu asi chápem, ako sa to podarilo Iľfovi s Petrovom. No detektívka? To mi nejde celkom do hlavy…Začiatok ich knihy, pre mňa prvej, no isto nie poslednej,bol trochu ťažkopádnejší. Chvíľu mi trvalo, kým som sa do deja úplne ponoril, no potom to už šlo ako dobre rozbehnutý ťažký nákladný vlak. Skončilo to dnes, s pootvorenými dverami. Skutočne nechcem písať o deji knižky a myšlienkach – bola natoľko zaujímavá, že si nenechám ujsť ďalšie a všetkým ju odporúčam, prípadne môžeme o nej diskutovať. Chcel by som sa dotknúť niečoho celkom iného.

Niekedy sa totiž stáva, že knižka (film, hudobné dielo…), do ktorej sme ponorení, nadobúda z rôznych dôvodov viac rozmerov a vyvolá mocnejšie emócie než zvyčajne. Z takých spoločensko-historických príčin ma silnejšie zasiahlo napríklad Mňačkovo Ako chutí moc alebo Hrdý Budžes Ireny Douskovej, nehovoriac, samozrejme, o literatúre faktu. Silnejšie pocity prinášajú knihy vyvolávajúce osobné pocity. Sem patrí napríklad motív domu z Krištúfkovho Domu hluchého, prenádherná čeština v opisoch prírody v diele Otu Pavla či nezmerná človečina kvapkajúca z každej stránky diel Zdeňka Svěráka a Jula Satinského. A Piesočný muž vo mne vzbudil emóciu značnej sily, ktorá ma prekvapila, keď som ju naplno pochopil. Je to strach o dieťa – doteraz snáď skryto prítomný, od ostatných mesiacov akoby aktivovaný a postupne uvedomovaný. Táto kniha mi priniesla niekoľko momentov, ktoré ten pocit vystavili tvrdej skúške. Niekoľkokrát mi ukrutne prebehol mráz po chrbte, a snáď nikdy predtým sa mi nestalo, aby som väčšiu pozornosť venoval otcovi stratených detí ako vetrom a snehom ošľahanému blonďavému detektívovi. Túžil som po tom, aby všetko dopadlo dobre, vôbec som nefandil cynizmu a krutosti násilníkov, nemal som pre nich ani za máčik sympatie.

Lebo presne takto to je. Knihy majú silu obnažiť, čo ich čitateľmi lomcuje, hýbe a otriasa. Dokážu nahmatať náš tep a zasiahnuť tie správne miesta – či už vyvolávajú mráz na chrbte, príjemné kochanie sa krásou ukrytou v slovách či triašku vyvolaná neodolateľnou potrebou vybuchnúť smiechom. No a táto posledná kniha, seversky chladná a strohá sa ma dotkla presne tam, kde to v poslednom čase cítim najviac…

Svet Petra Pana Made in Poland

Môžeme diskutovať o kvalite poľských ciest, kamionistov či kurčiat, ale poľskú kultúru nech nik nehaní! Film, hudba, literatúra, výtvarné umenie, architektúra, všetko je špičkovo zastúpené veľkými menami. Súčasní nasledovníci Mickiewicza, Prusa a Sienkiewicza robia do sveta nové diery, posledná nobelovka za literatúru (celkovo 4) putovala do tej veľkej krajiny na severe v roku 1996 vďaka poetke Wisławe Szymborskej.

Nielen vážnou literatúrou však žije človek. Naopak, čoraz viac sa najmä medzi mladším pokolením presadzuje fantastika. Podľa mňa je to žáner ťažko definovateľný, a to vďaka pestrosti tém, ktoré láskavo zhŕňa pod svoje farebné krídla. Priekopníci typu Lovecrafta či dnes nesmierne populárnych C. S. Lewisa a J. R. R. Tolkiena by asi spadli z nôh, keby videli pulty prehýbajúce sa pod viac či menej kvalitnými fantasy knižkami. Rozpoznávacie znaky: neuveriteľne pestré obálky, mäkká väzba + menej kvalitný papier, no a v sérii by mali byť podľa pravzoru Pána prsteňov aspoň tri diely, najlepšie bachraté, s nejakým prológom typu Hobit (to je neuveriteľný paradox, že knihu rýchlejšie prečítate ako dopozeráte v kine). Poľskí autori v tejto sfére vôbec, ale vôbec nezaostávajú. Snáď najväčší úspech u nás dosiahol Andrzej Sapkowski sériou kníh o Zaklínačovi či Husitskou trilógiou. Po česky tiež pravidelne vychádzajú série Andrzeja Pilipiuka, zaujímavo vyzerá najmä jeho postava Jakuba Vandrovca (Wędrowycza), starého ožrana, dedinského exorcistu – samouka, pytliaka a priaznivca doma vyrobených alkoholických nápojov. Výraznou osobnosťou najmladšej generácie autorov (o 3 roky starší odo mňa) je Jakub Ćwiek, ktorého knižky Chłopcy a Chłopcy 2: Bangarang som nedávno dočítal.

Podľa zaužívaného postupu som ich najprv prelistoval – a hop, kameň úrazu, pretože Ćwiek používa v tejto knižke poľštinu podobnú tej, ktorú sa naučil môj kamarát Majko od poľských robotníkov v Amerike a už niekoľko rokov mi ju názorne predvádza. Našťastie som sa cez to preniesol a pustil sa do čítania. Celý príbeh, ktorý v tejto sérii autor rozpráva je totiž nesmierne zábavný, osviežujúci a farebný. Posúďte sami: hlavnými hrdinami sú Stratení chlapci a Cililink z klasických príbehov o Petrovi Panovi. Nie sú však celkom takí, ako si ich zrejme predstavujete: po odchode z Krajiny-Nekrajiny sa totiž po rôznych peripetiách usadili v opustenom poľskom (!) lunaparku a tam si založili motorkársky gang – odtiaľ ten slovník aj obálka knihy, na ktorej stoja dvaja Chlapci v kožených bundách a s motorkami v siláckej póze a medzi nimi Cililink v čiernych latexových nohaviciach a s cigaretou v ruke. Príbeh sa skladá z voľne na seba nadväzujúcich poviedok, ktoré však obsahujú približne takú dávku situačného a charakterového humoru ako prvé dve série HIMYM. Osobne knihy zaraďujem medzi Tie, pri ktorých sa smejem nahlas. Na druhej strane autor nezabudol na primeranú dávku strachu a vážnejšie témy. Neuveriteľne sa mu podarili niektoré charaktery, zvlášť ryšavý a veľký Stratený chlapec, ktorý priveľa rozpráva, Stratený chlapec, ktorý nerozpráva vôbec a jeden prefíkaný kocúr s kravatou. Kniha sa číta na jeden dych a už teraz s napätím očakávam ohlásené vydanie tretieho dielu. Našťastie, Ćwiek je asi grafoman, za posledných 8 rokov vydal dokopy 13 knižiek (celkom ma zaujal názov jeho šiestej knižky: Varíme s pápežom :D), takže to vyzerá sľubne – rozhodne si dlhšie počkáme na príchod/prílet Daenerys Targaryen do Westeros…

Jediný problém je v tom, že Chlapci zatiaľ vyšli iba v poľštine. Riešenia pre tých, ktorí sa nechali zlákať sú v podstate tri: prečítať po poľsky, počkať si na české vydanie, o ktorom nepochybujem, že príde, alebo nájsť nejaké ochotné slovenské vydavateľstvo. S radosťou preložím :).