Príjemné zimomriavky

Poslednú knihu, ku ktorej som sa dostal v roku 2014, som si kúpil v nejakom lacnom obchode v Rumii, v takom, kde dostanete všetko a od istého času aj knihy. Trochu som tým nákupom poprel svoju filozofiu kupovania kníh v miestach, ktoré majú svoju špecifickú atmosféru a predávajúci im rozumejú, no ale nekúpte Kinga za necelé štyri eurá!
Teraz, koncom decembra, som sa dostal ku knižke Duma Key. Znovu tam bol moment, keď som si očami kontroloval otvorenú dvojstránku a pripravoval sa na to najhoršie – nesklamal som sa. Opäť ma to vtiahlo a opäť to stálo za to. Veľa psychológie, trochu zábavy, štipka ľavicového politikárčenia a primeraná dávka strachu a akcie. Z týchto prvkov Stephen King už dlhé roky úspešne mieša svoje chytľavé literárne koktejly.
Nie som si celkom istý, ale myslím, že ma ku Kingovi priviedol bratranec Michal, ktorý ho v istej dobe vášnivo hltal. Som si však celkom istý, že ako prvé som prečítal Tretie oko. A bál som sa. Pamätám si dokonca aj meno hlavnej postavy (a to bez pomoci google!) – Thad Beaumont, vyhrabal sa za ním z hrobu nejaký potvorník a šliapal mu na päty. Alebo dýchal na krk. A rozpadával sa. Tak či tak, nebolo to príjemné.
Čudujsasvete, nebolo to moje posledné stretnutie s kráľom hororu. A to sa mi protivia všetky hororové filmy a neblaží ma pocit strachu. (Kamarát Majo K. všetkým rozpráva, ako som ho prosil, nech vypne Kruh, a potom som si celý čas držal pred očami otvorenú knihu.) Po Treťom oku nasledovalo Dievča, ktoré malo rado Toma Gordona, Misery, Carrie, Zelená míľa, Nočná zmena a aj iné poviedky. Fascinovala ma Podpaľačka. Dodnes si pamätám, ako som chtiac-nechtiac vyšiel z intrákovej izby, kde chalani niečo hlučne pozerali, na chodbu, vyhupol sa na stolík vedľa elektrického variča a bál sa prevrátiť stranu. To bolo Osvietenie – jedna z kníh, za ktorými film až tak nezaostáva (Hey, honey, I’m home!). Najviac zo všetkých jeho kníh ma svojou psychológiou a neuveriteľne rozohraným svetom malomestských postáv opantali Nezbytné věci (Needful Things). King v nich odhalí pohnútky svojich figúrok až na dno, a z neho sa na čitateľa škľabia nízke pudy…
Aj novšie Kingove knihy vraj stoja za to – Pod Kupolou, Doktor Spánok, roky sa ťahajúca séria Temná veža. Jeho postavy a situácie sa pohrajú s Vašou predstavivosťou, zaútočia na zmysly a pripútajú Váš zrak k písmenkám. Ťažko sa im odoláva. Niekedy si však pre istotu cestou do postele radšej vo všetkých miestnostiach pozažínajte…

Mladé roky na Divokom západe

Priznávam sa, že viem iba málo o tom, čo čítajú dnešní raní tínedžeri. Pred pár rokmi by som to ešte tušil, ale aj moji malí bratia dosť rýchlo zostarli do dospelosti. Pamätám si len, že čítali knižky zo série Klub záhad od Thomasa Brezinu či prípady Sherlocka Holmesa. Ja som bol takým faganom niekedy v 90-tych rokoch minulého tisícročia, keď do škôl chodili katalógy z Klubu mladých čitateľov, leteli Traja pátrači a na konci knižiek bola správna výslovnosť cudzích slov, zvlášť mien (džúpitr džouns, hevnz, elfríd hičkok). Mal som vtedy veľmi rád najmä dobrodružnú literatúru, čiže príbehy, v ktorých sa veľa dialo, kde dobro po všakovakých peripetiách bez veľkej filozofie bezpečne víťazilo a zlo bolo úplne čierne a vopred odsúdené na trpkú prehru. Dnes by som chcel spomenúť dve mená, ktoré sa mi s tým obdobím spájajú a majú jednu vec spoločnú: Divoký západ.
Prvým z nich je Karl May, nemecký spisovateľ s obdivuhodnou fantáziou a pestrým, nie veľmi radostným životopisom. Strávil niekoľko rokov vo väzniciach, trpel psychickými poruchami a zomrel v dôsledku vyčerpania. Sníval o ďalekých miestach, písal o nich príbehy a potom presviedčal ľudí, že ich sám prežil. Vo svojich prózach sa zameral na oblasť Blízkeho východu (Cez divý Kurdistan, Púšťou) a na Ameriku.
Snáď najznámejšie sú jeho príbehy o spravodlivom apačskom náčelníkovi Winnetouovi, v ktorého pozadí sa odohráva dramatický boj chtivosti belochov v Amerike a postupného úpadku Indiánov. Pre mňa je to najmä príbeh o priateľstve, s odstupom času možno trochu patetický, ale pred 15 rokmi som také slovo ani nepoznal a skôr by som hovoril o vznešenosti. Je tam slávny Old Shatterhand, ktorého guľka škrabne nepriateľa po sluche tak, že ten iba stratí vedomie, vtipný Sam Hawkens, ktorý nosí parochňu, lebo ho kedysi oskalpovali, krásne Indiánky Ribanna a Nšo-či, no a tiež pre mňa nezabudnuteľný Old Death, Stará Smrť, ktorého náhodná smrť ma pálila viac ako Winnetouova. Dnes už viem, čo v preklade znamenajú mená všetkých tých Oldov (ešte je tam Old Surehand a Old Firehand), ale stále netuším, prečo sú Old.
Príbehy z arabských krajín ma nejako veľmi nechytili, o to viac som sa hrabal v ďalších Mayových knižkách z Divokého západu. Je tu slávny Poklad na Striebornom jazere, ale aj menej známy Petrolejový princ, Duch Llana Estacada či Čierny Mustang. Viaceré postavy sa vyskytujú v niekoľkých dielach, zvlášť som si zapamätal vtipného malého zálesáka Hobble Franka a jeho parťáka s fistulovým hlasom. Aby som nezabudol, May obohatil môj slovník o pár slov: greenhorn, čo je označenie pre zálesáka-začiatočníka, squaw je indiánska žena, no a pshaw je indiánskym výrazom pohŕdania. Mimochodom, slovo pshaw plynulo prešlo do americkej angličtiny, šikovnejší si z neho spravia aj sloveso :).
Druhým výrazným menom je Wyatt Earp, ale k tomu poďme malou okľukou. Kedysi boli v stánkoch aj v knižniciach takzvané rodokapsy – romány do kapsy – alebo, ak chcete, zošitové romány. Boli rôzneho charakteru – od vyslovene „ružových“ až po westerny. Tento druh literatúry výstižne charakterizuje wikipédia: typickými znakmi sú zošitová väzba, lákavá farebná obálka (napr. polonahá kráska vzdychajúca v objatí mužného junáka v rozhalenej košeli s trčiacimi čiernymi chlpmi à la Peter Stašák na plagáte), jednoduchý dobrodružný dej… jedným slovom, úpadková literatúra najhrubšieho zrna. Mňa zaujímali tie westerny, teda, Wyatt.
Príbehy s Wyattom Earpom písal William Mark, je ich preveľa a držia sa zhruba tejto línie: Wyatt Earp je ochrancom zákona v americkom mestečku, kde zavítajú lotri. Lotri spravia lotrovinu a treba ich zatknúť/chytiť. Wyatt ich zatkne/chytí (niekedy ujdú a potom ich chytí znovu)/zastrelí. Pomáha mu pri tom známy hazardný hráč Doc Holliday, prípadne Wyattovi bratia, sem-tam sa príbehom mihne cudná dievčina. Okej, keď to čítam, nevyzerá to ako nejaké veľdielo, ale uverte, dokáže to človeka vtiahnuť. Najlepšie na tom je, že Wyatt Earp skutočne existoval a dokonca si o jeho živote môžete pozrieť film. Ja som zostal pri rodokapsoch – ešte pár týždňov dozadu mi dobrý priateľ – zrejme najväčší žijúci slovenský fanúšik tejto literatúry – daroval dva romány. Zhltol som ich na počkanie!
Ak ste niekto zažili niečo podobné, alebo ak aj nie, pozývam k diskusii :).