Krimi pre náročných

Kedysi, keď som ešte stál za pultom kníhkupectva Pod vŕškom, som si všimol knižku poľského autora Marka Krajewského Koniec sveta v Breslau. Priznám sa, nevenoval som jej väčšiu pozornosť. Netušil som, že ju o pár rokov dostanem k narodeninám – a k tomu v originále!
Nuž áno, poľština sa stala mojim štvrtým literárnym jazykom a cítim sa v nej veľmi dobre. Krajewski to však nijako neuľahčuje. Vyštudovaný klasický jazykár sa so slovíčkami hrá, poctivo si medzi nimi preberá a výsledok je lahodný. No, lahodný, ako sa to vezme. Príbehy, do ktorých som sa v posledných týždňoch ponáral, sú skôr horké ako mliečne. Jeho hrdina, Eberhard Mock, je síce policajt, ale sleduje skôr vlastné pohnútky ako literu zákona. Nie je ani trochu podobný policajtovi bez bázne a hany v štýle McBainovho Steva Carellu. Je plnokrvný, mnohofarebný, emocionálny, hýriaci neresťami i kvalitami – oboch má nadostač. Krajewski nám ho predstavuje v rôznych fázach kariéry i života. Spolu s ním nám ukazuje mesto Wrocław v medzivojnovom období, keď sa ešte volalo Breslau, keď sa v ňom miešali Nemci, Poliaci a Židia. Farbisto popisuje situáciu v silnejúcej hitlerovskej ére, zmätok po prvej svetovej vojne, v neskorších knihách tiež vojnu a jej dôsledky.
V takýchto situáciách nie je nič jednoduché. Policajt, neskôr komisár Mock rieši najťažšie kauzy, masové vraždy, vyčíňanie okultistov, pričom často využíva svoje klasické vzdelanie. V chvíľach najväčšieho rozčúlenia si v duchu opakuje verše Lukrécia. Topí sa vo vlastných problémoch, v alkohole, užíva si dobré jedlo a krásne dievčatá z vyhlásených domov. Popri tom však tie ťažké prípady skutočne a efektívne vyrieši, hoci jeho metódy sú väčšinou za hranicou práva.
Štyri knihy Marka Krajewského vyšli aj v slovenčine. Ak Vás zaujíma málo priamočiary, o to však zaujímavejší príbeh, okorenený nestálou históriou dvadsiateho storočia a neštandardným vyšetrovateľom z mäsa a kostí, vrelo odporúčam. Ja sa o pár dní vrhnem na jeho štvrtú knižku, a už sa neviem dočkať 🙂

Z domácej klenotnice

Priznám sa, že som mal kedysi dosť vlažný, až studený vzťah k slovenskej literatúre. Tá klasická bola donekonečna omieľaná na hodinách slovenčiny a okrem toho často aj povinná. Fakt je to pravda, že k vyžadovaným veciam má človek akýsi menej vľúdny vzťah ako k nepovinným. No a tá moderná, tá sa mi zdala často divná, nepochopiteľná, príliš avantgardná. Cudzia.

Postupne sa to však menilo. Objavil som Jula Satinského a jeho hlboko človečie grafomanské texty, dostal sa mi do ruky prvý Mitana. Neskôr som si zaľúbil ďalšieho láskavého humoristu, Kornela Földváriho, a jeho knižku O detektívke môžem čítať prakticky kedykoľvek a akokoľvek. Pravdaže, bolo toho o niečo viac, a dnes sa rád nechávam inšpirovať napríklad titulmi vydávanými Kalim Bagalom.

Nedávno som mal šťastie na dva vynikajúce slovenské kúsky po sebe a chcem sa s tým podeliť. Ani jeden nepatrí medzi najnovšie, ale o to viac ma potešilo, že som ich objavil. Prvé dielko je v skutočnosti dosť staré, ide o Mitanovu zbierku poviedok Psie dni. Je to vlastne jeho prvá zbierka poviedok z roku 1970. Cítim tam Mitanu, jeho vlastný život, problémy, s ktorými sa stretával na dedine, z ktorej pochádzal, a bohémsky život umelca v Bratislave na prelome 60-tych a 70-tych rokov. Dokázal som si živo predstaviť mnohé zvuky, pocity a vône, ktoré v poviedkach opisuje, nudu a všemocný alkohol v Monotónnosti, sparu v Dohadoch, živočíšnosť V električke, atmosféru putiky v Horúcom popoludní. Zvláštne situácie, ktoré však akoby vypadli z každodenného života a pri troche (ne)šťastia sa môžu stať aj nám všetkým.

Druhá knižka je Vražda ako spoločenská udalosť od Dušana Taragela. Tak to je bomba! Už dávno som sa tak dobre nepobavil ako práve pri tejto čiernej knižke, výborne napísanej i ilustrovanej. Ide o príručku, ktorá umožňuje zvládnutie vraždy na vysokej kultúrnej úrovni. Napísali ju dvaja americkí odsúdenci, odpykávajúci si niekoľkostoročné tresty, v rámci umeleckej súťaže vo väzení (ktorú aj vyhrali, blahoželáme!). Kniha je rozdelená do kapitol podľa druhov a miest vraždy – Vražda v divadle, vražda vo vlaku a podobne. Pri každom druhu vraždy je krátky historický exkurz spolu so základnými žánrovými predstaviteľmi, vhodné oblečenie, vhodná vražedná zbraň, odporúčaný priebeh vraždy (napr. v reštaurácii nechať obeť najprv vychutnať si jedlo i dezert, až potom pristúpiť k vražde), a to všetko podporené bohatým poznámkovým a vysvetlivkovým materiálom, ktorý tvorí asi polovicu knižky. Musím povedať, že komickosť Taragelovej knižky je neuveriteľne chytľavá (knižka sa u nás chytro rozchytala). Najviac sa mi snáď páči, ako „autori“ zdôrazňujú, že spôsobne vykonaná vražda bude v prítomných na dlhý čas vyvolávať len tie najpríjemnejšie spomienky a stane sa obľúbenou konverzačnou témou v spoločnosti. Spolu s mojou bránicou vrelo odporúčame!

A na začiatku adventu len malú poznámočku: proti kríze môžeme bojovať aj knižným vlastenectvom, napríklad nakupujúc v slovenskom vydavateľstve orientovanom na našu literatúru, či v slovenskom kníhkupectve, ktoré ešte nepohltil žiadny reťazec, alebo na iných krásnych, literárnych miestach…

Radosti čítajúcich rodičov

Vonku je pomerne nepríjemné počasie, zatiaľ neprší, ale prívetivo tiež nie je. Koniec koncov, je posledný deň októbra, nuž všetko je také, aké má byť. Sedím v mojom obľúbenom hojdacom kresle a pozerám sa na našu malú Maňušku. Teda, ona by ma opravila, že ona je veľká Maňa. (Pre nás regionalistov: stredne veľká obec v okrese Nové Zámky). A čo také robí? Sedí pod oknom v záplave svojich knižiek a číta si. Radosťou čítajúcich rodičov je čítajúce dieťa!

Vo svojej ikeáckej knižničke má desiatky knižiek, veľa poľských, dosť slovenských a pár anglických. Sedí a číta, obracia stránky, komentuje vo svojom jazyku, čo vidí. “Tata, choď!” zakričí na mňa zavše a chce, aby som si ku nej prisadol a čítal si s ňou. Vie presne, na ktorej stránke Krtko rozbije loptou okno a ako mu teta hrozí prstom, v náučnej knižke o dome a bývaní vie, kde sa hrá na piesočku malá Martinka (teda Martynka, je to poľská knižka). V rozprávkovej knižke hľadá Alibabu a Aladina, inokedy si pýta knižku s princom a princeznou (Šípkovú Ruženku) a nachádza v tej o malej medvedici Maryši babču Beňu a Marka. Osobitnou kapitolou je trochu desivá knižka o tom, čo všetko sa dieťaťu môže stať v domácnosti – áno, dievčatko tam vypadáva z okna, trasie ho elektrický prúd a chlapček sa bezmocne pozerá z bubna zapnutej práčky. Maňa je jednoducho uchvátená knižkami a trávi pri nich denne veľa času. Radosť pozerať!

No a v poslednej dobe sa posunula ešte inde. Pýta si Danku a Janku alebo Psíčka a Mačičku, krásne narozprávané audioknihy (E. Vášáryová a L. Chudík). Už vie, kto je to Gevenducha a ako Psíček s Mačičkou umývali dlážku. Pred prehrávač sme museli položiť na zem deku, lebo tam vydrží bez pohnutia sedieť dlhé chvíle…

Nuž áno, deti sú všelijaké, aj to naše má svoje muchy a mušky. Zrejme budeme deň za dňom odkrývať čoraz viac vecí, ktoré po nás podedila, tento detský záujem o literatúru nás však ako čítajúcich rodičov neuveriteľne teší a dáva prísľub do budúcnosti, že to s tým čítaním u detí nemusí byť až také zlé. Možno treba, ako koniec koncov takmer vždy, začať od seba ;).

P.S. na záver si dovolím uviesť jednu detskú básničku, ktorá sa mi obzvlášť páči. Je z knižky Jána Návratila Maličká básnička:
Úkryt
Skryl sa slimák v haluzí,
hľadajú ho Francúzi.
Milšia mu je vlastná chyža
ako výlet do Paríža.

🙂

Rýdza detektívka Made in Slovakia

Letné obdobie mimoriadne praje detektívkam. Ľudia sa pobalia, opustia svoje každodenné prostredie a v tom novom, neochytanom sa niekoľko dní či týždňov spoľahlivo venujú ničnerobeniu. Pestujú záhaľku. No a jeden z najobľúbenejších žánrov zaháľačských knihomoľov je práve detektívka. V zime hreje, v lete príjemne ochladí. Nám, náruživým detektívkovým zaháľačom je to šuma fuk aké je za oknami ročné obdobie, ale detektívka k letu rozhodne patrí.
V dnešnej dobe sú mimoriadne populárne najmä severské kriminálky, poskytujúce mrazivé napätie, šokujúce rozuzlenie a sem-tam nejakú potetovanú anorektičku. Jedným slovom, kníhkupectvá sú plné rôznych Švédov, Nórov, Islanďanov no a u nás aj Dánov. Milovníci klasickej detektívky v intenciách Agathy Christie či Dorothy Sayers sa však často nemajú do čoho zahryznúť, nepočítajúc stále nové preklady Poirotov a Marplových a početné reprízy v televízii. Koncom augusta som však narazil na nádhernú klasickú detektívku, a k tomu ešte z pera slovenskej autorky. Ešte raz: nádherná slovenská klasická detektívka! Mňam!
Daniela Kapitáňová, literárna mamka tohto malebného dielka, sa snáď najviac preslávila knižkou Samko Tále: Kniha o cintoríne, preloženou do niekoľkých jazykov. Je tiež autorkou zaujímavej, netradičnej detektívky Vražda v Slopnej, v ktorej svoje riešenia predstaví niekoľko najvyberanejších detektívnych duchov dejín tohto žánru. Nech to zostane v rodine je však, ako to trefne napísal Kornel Földvári, „klasický európsky typ detektívneho príbehu“.
Príbehom nás sprevádza Gerda, asistentka, ktorú detektív Oto Župan vyhral v kartách. Jej úlohou je všímať si, čo robí veľmi dobre a ponúka nám tak všetky informácie o zápletke. Detektív Župan nie je žiadnym Poirotom či Sherlockom, skôr naopak, je osobou natoľko uveriteľnou a civilnou, že by ste ho snáď mohli stretnúť vo vedľajšom vchode. Na druhej strane, je všímavý a analýzou faktov sa približuje k svojim slávnejším literárnym predchodcom. Vynikajúcou stránkou príbehu je precízne umiestnenie miesta vraždy tak, aby nám zostal obmedzený počet páchateľov a zároveň aby bolo nemožné „kafranie“ polície do práce detektíva – keďže ide o ostrov, môžeme ho snáď prirovnať k Agatkiným malým černoškom, hoci u Kapitáňovej je celý príbeh omnoho dôveryhodnejší. Zaujímavý je tiež výber protagonistov príbehu, rodiny so záhadnou minulosťou a tajomstvom. Najviac sa mi páčila stará mama, ktorá mi výzorom a držaním tela pripomínala Náčelníka z Preletu nad kukučím hniezdom, ale v skutočnosti takmer nikto nezaostával :).
Samotné rozuzlenie príbehu je krásne logické a zároveň originálne. No a kto sa nechal dostatočne navnadiť na plnokrvnú slovenskú detektívku, nech siahne po knižke. Leto je síce zrejme preč, no aj v to babie si možno sadnúť v parku na lavičke a stráviť pár chvíľ príjemným spôsobom, na rande s jedinečným príbehom.

Vedieť jazyky sa oplatí (netradične: aj o peniazoch)

Známe príslovie hovorí, že ‘koľko jazykov vieš, toľkokrát si človekom‘. Neviem, či to celkom platí aj v našich stredoeurópskych podmienkach, kde sa jazyky k sebe túlia ako milenci a umožňujú nám Slovanom bratať sa aj bez všadeprítomnej angličtiny, no vo všeobecnosti to bude pravda. A ten, kto hovorí anglicky, je s veľkou pravdepodobnosťou mnohonásobným človekom – minimálne pri cestovateľských povedačkách, keď partner v diskusii pozná aspoň o trošičku viac ako legendárny blízkovýchodný „van dolar“.

Pred časom som prišiel na to, že snáď ešte viac platí moje autorské úslovie ‚koľko jazykov vieš, toľko môžeš ušetriť’. Zostal som tým zasiahnutý ako Newton jablkom – stalo sa mi to pri kúpe knižky od dvojnásobnej držiteľky Man Booker Prize Hilary Mantel, ktorá bola horlivo odrecenzovaná v mojom obľúbenom týždenníku. Hľa, čo ma tak dostalo: na Slovensku by som za SK/CZ verziu zaplatil v priemere 16,20 EUR, za anglickú verziu 9,24 EUR, zatiaľ čo v Poľsku za preloženú knižku 7,54 EUR. Cena za knižku v angličtine teda tvorí približne 57% ceny SK/CZ knižky, v poľštine asi 47%, v skutočnosti som za svoj kus dal niečo vyše 6 EUR (pre šťúračov do metodiky: vybral som si dve veľké slovenské a dve poľské kníhkupectvá, jedno z nich čisto internetové a jedno aj kamenné, pri prepočte na eurá som použil stredný kurz NBS a siahal som po najlacnejšej dostupnej verzii knižky – napr. namiesto pevnej väzby po paperbacku, ak bol dostupný).

Samozrejme, pre akýkoľvek aspoň trošku relevantný záver bolo potrebné preukázať tieto rozdiely na viacerých knižkách. Vybral som si tri: najnovšiu kriminálku od Jo Nesbø so slovenským názvom Polícia, Zlodejku kníh od Markusa Zusaka a Volanie kukučky Roberta „JK“ Galbraitha. Všetky sú pomerne obľúbené, relatívne nedávno vydané a dostupné vo všetkých troch jazykoch. Polícia po anglicky stojí priemerne 15,6 EUR, v SK/CZ 12,3 EUR no v poľštine iba 6 EUR. Zlodejka kníh, ktorej popularita je vyhnaná vysoko aj kvôli aktuálnemu filmovému spracovaniu, stojí v našich rodných a pobratimských jazykoch 11,6 EUR, v angličtine 9,97 EUR a v poľštine približne 6,9 EUR. Volanie kukučky od Joanne Robert Kathleen Galbraith Rowlingowej v SK/CZ dostanete za cca 13,09 EUR, v angličtine za 16,08 EUR no a v poľštine za 6,4 EUR. Suma sumárum, ak čítate po anglicky, ušetríte niekedy, ak po poľsky, ani poštovné Vám nezabráni ušetriť dosť výrazný obnos.

Okej, čo s tým?
Nechcem tu písať o cenotvorbe knižiek na Slovensku, ktorej houby rozumiem, neviem ani, ako vplýva v skutočnosti cena kníh na čítanie populácie (máme knižnice, na Slovensku skoro v každej dedine!) a či kniha je alebo nie je luxusný tovar. Pre mňa sa najdôležitejšie poučenie z tohto šoku, ktorý som onehdy zažil skrýva v tom, že si skutočne môžem vybrať medzi rôznymi jazykovými variantmi mnohých zaujímavých kníh, hoci by kritériom výberu mala byť aj cena. Lebo tie okná do sveta dokorán nám skutočne umožňujú siahať, brať a neskôr snáď aj dávať oveľa viac ako keď sedíme zatvorení vo svojom priestore, svete, či jazyku..

Obsah balenia: kvalitná knižka + dobrý pocit

Bolo to pred Vianocami v roku 2012. Šiel som z práce domov, cestou som sa zastavil v jednom obchodnom centre, pretože už bol dosť pokročilý december a nemal som darčeky. Aby bolo jasné, viem nakupovať dve veci: potraviny a knihy. Potravinová pomoc ako darček k Vianociam by bola prinajmenšom divná, takže už roky sa pre túto príležitosť zásobujem v kníhkupectvách. Vstúpil som do tamojšieho a začal pátrať po najvhodnejších knižkách pre pár náročných ľudí. Takmer odrazu sa pri mne objavilo dievča s logom kníhkupectva na tričku a spýtalo sa, či potrebujem pomoc. Nuž, pravda je taká, že väčšinou idem na istotu, vtedy tomu však tak nebolo, a tak som po sekundovom váhaní privolil. Dal som jej stručné indície ku každej osobe a čo približne by som im chcel dať, z akej oblasti a žánru a čakal som na radu. Márne. Napriek sympatickému správaniu a ochote mi nevedela pomôcť a len po spoločnom hľadaní sme našli miesto, kde majú divadelné hry či objemnú a graficky výraznú novú knihu slovenského spisovateľa…

Koncom minulého roka sa mi dostali do rúk noviny vydavateľstva Artfórum s titulom Čo čítať? Sprievodca dobrodružstvom čítania. Obsahujú niekoľko (strán) cenných knižných tipov od osobností sveta literatúry. Mňa však najviac zaujali tri vetičky na prvej strane:

Len veľmi málo kníh z mora vydaných je dobrých.
Nie každý, čo píše, je spisovateľ.
A len niekoľko z predajní kníh sú kníhkupectvá, kde vám pomôžu nájsť ten rozdiel.

Nemôžem viac súhlasiť. Sme čoraz náročnejší na kvalitu svojej stravy, bývania, dopravy. Čoraz viac si nechávame poradiť odborníkmi v najrôznejších oblastiach (napr. ja mám takého vo finančných a poistných záležitostiach, v podnikaní, v účtovníctve, radím sa vo veciach svojej škodovky, v lingvistických otázkach…). Prečo si nedať poradiť aj v knižkách? Veď kto sa má vyznať v tej záľahe vydaných diel, ktorá spočíva na pultoch kníhkupectiev?

Našťastie, existujú také miesta, kde poradiť vedia. Sú tam ľudia, ktorí majú zaručene viac načítané, ľudia, s ktorými môžete o knihách diskutovať, polemizovať, vášnivo ich chváliť a obhajovať či haniť a zavrhovať do knižkových očistcov. Väčšinou sa nenachádzajú v obchodných centrách, ich majiteľmi sú nadšenci a v dnešnej dobe snáď i dobrodruhovia, obývajú plochu násobne menšiu a preto si aj vyberajú, čo budú a čo nebudú predávať. Ku knižkám však ako bonus pridávajú svoje vedomosti a skúsenosti, často nezameniteľnú atmosféru, a ešte to nepopísateľné, čo často matne definujeme ako dobrý pocit.

Pred Vianocami 2013 som bol len krátku chvíľku na Slovensku, nuž som mal opäť iba jednu šancu na nákup tých najlepších možných darčekov. Tentokrát som si vybral kníhkupectvo práve s takými kvalitami, aké sú spomenuté o pár riadkov vyššie. Rozhodne to stálo za to. Odporúčam všetkým, ktorí túžia po skutočne dobrých voľbách, nájsť si svojich knižných poradcov a navštevovať také miesta, kde naozaj rozumejú knihám, ktoré predávajú.

Štyri spôsoby ako čítať pri bábätku (a nezostať pri leporelách)

Hovorí sa, že pri malom dieťati je ťažké nájsť si čas na záľuby. V mnohom je to pravda, tretiu sériu Game of Thrones sme po pol roku hľadania vhodného momentu začali pozerať v nedeľu, ja si každý týždeň sľubujem, že obnovím svoj boj so švédčinou (už som zmenil motiváciu: namiesto „rozšírim si živnosť“ je teraz „prečítam si Deti z Bullerbynu v origináli“) a budem častejšie variť, o cestovaní nehovoriac. Ako teda vyviaznuť z tejto situácie pri zdravom čitateľskom apetíte a nezostať len pri rozprávkach a leporelách? Chcel by som sa podeliť so svojou vlastnou skúsenosťou, ktorú prežívam od novembra 2012 s našou malou Maňkou.

V prvom rade zdôrazňujem, že som ten typ otecka, čo behá okolo krpca a okrem kŕmenia z vlastných telesných zdrojov vie urobiť všetko potrebné. Nielen vie, ale aj robí (zvlášť keď moja kancelária sa nachádza v obľúbenom hojdacom kresle). Okej, v praxi to znamená málo času a častú večernú únavu. Kto však veľmi chce, spôsob na čítanie si nájde. Nech sa páči, tu ich je hneď niekoľko.

1.       Naivný začiatočník

Ide o metódu z prvých dní s malou. Kedysi som si naivne myslel, že nedokážem spať bez 2AT: absolútne ticho a absolútna tma. Svokra vždy vynášala hodiny z izby, kde som mal spať, aby ma nerušili a smiala sa, že počujem aj elektrický prúd v stene.

Moja prvá metóda spočívala v tom, že kým N. v noci kŕmila Maňku, ja som pri zažatej lampe čítal knižku, súc presvedčený, že aj tak nezaspím. Ach, ja naivný idiot. Dnes sa mi pri tejto spomienke ozýva v hlave Eliza Doolittle, spievajúc What a fool I was, what a dominated fool a spím ako dudok. Ale k tomu čítaniu. Za tých pár dní som predsa len stihol prečítať dve knihy – Kráľovské výkupné a ešte niečo z McBainovho 87. obvodu. Zásada znie: žiadna náročná literatúra, žiadne gotické poviedky E. A. Poea, žiadna regionálna ekonomika a preboha už vôbec nie Hra so sklenými perlami. Odporúčaná je ľahká, čítavá literatúra typu Dan Brown či Jo Nesbø. Aj tak Vám to dlho nevydrží :).

2.       Do a z

Spôsob pre absolútnu väčšinu otcov, ktorí každodenne dochádzajú niekam do práce či školy (či práce v škole ako onehdy ja). Najčastejšie je táto cesta tak zautomatizovaná, že možno trochu oslabiť pozornosť  a venovať sa krásnu. Ja som chodieval do práce pešo, trvalo to cca 12 minút, s knižkou 15. Prečítal som takýmto spôsobom haldu kníh, veď ide o 30 minút denne, 5 krát v týždni, pri odčítaní hlbokých mrazov (v Nitre, ha ha), dažďa a dovolenky je to minimálne 25 týždňov, čiže suma sumárum je to spolu približne 3750 minút za rok = 62,5 hodiny. Aké sú nevýhody takéhoto postupu? Nuž, trasa musí byť fakt zautomatizovaná + nezaškodí kus zdravého periférneho videnia. Môže sa stať, že na Vašej stálej trase pribudne nejaká mobilná reklama alebo nejaký dobrák presunie smetník a je to v kýbli. Aha, ešte ľudia, tí sa tiež motajú kdekade pod nohy, na to tiež pozor. Druhou nevýhodou je, že sa do pamäti okoloidúcich a kolegov zapíšete ako „ten čudák, čo chodí s knihou v ruke“. Sekretárka katedry Zuzana ma denne vítala slovami „čo čítajú, pán profesor?“.

Samozrejme, cyklisti a automobilisti to majú opäť o kus ľahšie. Riešením sú audioknižky, ktorých je čoraz viac a sú čoraz dostupnejšie a zaujímavejšie.

3.       Kočíkujúc

Tak toto je pre mňa absolútny top, užívať si s maličkou čerstvý vzduch a pri tom sa oddávať pôžitku z literatúry. Pred týždňom sa ku mne obrátila v rade pred zelovocom jedna pani a hovorí mi: „Vás poznám, Vy si pri kočíkovaní vždy čítate!“ Áno, to som ja. V jednej ruke kormidlo Maňkinho vozidla, v druhej kniha – takto ma môžete vidieť každý deň približne okolo obeda. Takéto čítanie si vyžaduje aspoň približnú znalosť terénu, dobré periférne videnie, knihy maximálne v rozmere A5, prijateľné počasie a dieťa, čo rado spáva vonku. Samozrejme, treba sa vyhýbať rušným cestám a ubrechaným psom. V prípade mrazov treba prejsť na variant audiokniha (včera som takto „dočítal“ Lovcov hláv od Nesbø). Miernou nevýhodou je, že knižkou sa musí dať dobre manipulovať jednou rukou – niekedy z toho bolia prsty – ale prečítal som takto napr. celý Dom hluchého od Petra Krištúfka, a ten má dobre vyše 500 strán. Výhody sú neodškriepiteľné: spočiatku sme brávali Maňku von dvakrát za deň a vždy spala, to bolo tak 2-3 hodiny, teraz je to približne 1,5-2 hodiny denne, čiže času na čítanie je požehnane. Ďalšou výhodou je, že takto možno zájsť v lete aj na kávičku či zmrzlinu a posedieť si na letnej terase s knižkou v ruke. V každom prípade je to krásne využiteľný priestor na literárny relax.

4.       Odrobinky času    

Ukradomky čítať možno ešte pri niektorých činnostiach, vyberám tieto:

• pri uspávaní krpca (ešte vo veľmi ranom veku) cez deň mu možno kultivovaným rozhlasovým hlasom čítať z vlastnej knižky. Skúsil som raz, potom som nevydržal a knihu sám dočítal. Haňba, pľuť!
• keď sa dieťatko hrá samé – tu treba byť v strehu, pripravený na prerušované čítanie, odporúčam menej náročnú literatúru. S Maňou je to vtedy, keď si chce ona sama čítať – a vtedy robíme obaja to isté 😉
• pri varení – máme takú šialenú kašu, ktorú treba 20 minút miešať, no ideálny čas na vhĺbenie sa do nejakého príbehu (Varila myšička kašičku?)
• na záchode! Tam padla väčšina Chlapcov…
• a mnohé iné…

Aký z toho všetkého plynie záver? Kto chce čítať, čas si nájde, veď na vlastnej koži zažívam, že s troškou kreativity a veľkou dávkou chuti môže s príchodom dieťatka čitateľská vášeň naďalej kvitnúť!