Keď nobelista preklína
Komisia, ktorá udeľuje literárne nobelovky, mnohokrát vzbudila svojimi rozhodnutiami kontroverzie. Napríklad Karel Čapek, skvelý český novinár a spisovateľ, bol v tridsiatych rokoch odmietnutý kvôli tomu, že vo svojej Vojne s mlokmi sa priostro vyjadroval voči vtedajšej nemeckej vláde. Vieme, komu dali dejiny za pravdu. Skvelí Rusi Tolstoj a Čechov vraj boli v nemilosti komisie kvôli historickým sporom Ruska a Švédska, ktorých dôsledkom bolo niekoľko vojen. Na druhej strane, Švédi si presadili niektorých svojich spisovateľov, neznámych svetovej verejnosti. Jednou z ich predností bolo, že sami boli členmi komisie :). Samozrejme, je mnoho nobelistov, ktorí zožali celosvetový úspech, medzi mojich obľúbených patria trebárs François Mauriac, John Steinbeck, či Gabriel García Márquez. Medzi tých menej známych, no veľmi oceňovaných laureátov patrí prvý Rus, ktorému sa dostalo tejto cti v roku 1933, Ivan Alexejevič Bunin. Hoci sa narodil vo Voroneži, zlomený vývojom Ruska rokov 1917-1920 utiekol pred boľševickým terorom, chvíľu blúdil po Európe a napokon dožil v Paríži. Inšpiráciu pre tvorbu však stále čerpal z ruských (nie sovietskych!) motívov. Na Slovensku koncom minulého roku vyšli jeho denníkové zápisky z kritických rokov boľševickej revolúcie a občianskej vojny pod názvom Prekliate dni.
Ako sa spisovateľ pozeral na krvou utopený zánik starého Ruska, jeho domoviny a múzy? Ako vnímal zverstvá tých skutočne prekliatych dní? „Napriek tomu, že k slzám sklony nemám, som sa rozvzlykal, a slzy sa mi liali tak, ako som si dovtedy nevedel ani predstaviť.“ Ako to trefne konštatuje Mikuláš Šoóš v doslove ku knihe, ústrednou postavou denníka nie je snáď natoľko sám autor, ako ruský ľud. Autor popisuje bizarných ľudí revolúcie, zúrivcov, krvilačne pomstychtivé postavičky („oplzlá starena so zelenými očami a s vydutými žilami vyrevovala na celú ulicu: Súdruhovia, milí moji, rúbte do nich, povešajte ich, zahrdúste ich!“ ), ktoré denne stretáva a ktoré ho napĺňajú hrôzou, „absolútnou beznádejou“ a až fyzickou bolesťou. Zápisky si všelikade ukrýva, aby mu ich nenašli, listy, ktoré v tom období napísal, zakopal – skryl ich tak dobre, že ich nevedel neskôr nájsť. Často používa lyrické opisy ročného obdobia, dňa, prírody, ale aj ľudí, ktoré pôsobia ako protiklady k nesmierne utrápeným opisom udalostí, sklamaných nádejí, a hlavne k hlbokému žiaľu nad Ruskom, ktoré Bunin miloval, ktoré sa však viac nevráti.
Veľmi zaujímavé a snáď pre našu dobu znásobene príznačné sú výpisky z vtedajších novín, tlačových správ, či, povedané dnešným jazykom, médií. Sú plné protichodných informácií, konšpirácií, brutálnych výziev, expresívnych slov. „Svojimi mozoľnatými rukami musíme nemilosrdne rozgniaviť kontrarevolučný pačrev…“ Dnešné sociálne siete sú predznamenané klebetami, chýrmi. Opäť si protirečia, uvádzajú ľudí do zmätku, provokujú nesprávne reakcie – a to zďaleka neboli ľudia takí prepchávaní informáciami ako dnes. A predsa mi to pripomína napríklad aktuálnu ukrajinskú krízu, mnoho informácií, veľa propagandy, každý je najmúdrejší, pretože vie, koľko posádok sa kde vzdalo, koľko zlatých tehličiek má Čína a ako zatočí s USA…
No a ešte jedna okolnosť, pre ktorú je táto útla knižka výnimočná: vydalo ju občianske združenie Hronka. Žiadne zo slovenských vydavateľstiev totiž o dielko, preložené Mikulášom Šoóšom nemalo záujem, tak sa ho rozhodol vydať sám, keďže spisovateľa považuje za jedného z najlepších. Myslím, že urobil veľmi dobre. Buninove Prekliate dni siahajú ponad čas a hoci uplynulo temer 100 rokov od udalostí, ktoré opisujú, upozorňujú na dôsledky víťazných ťažení ideológií, podfarbených vybičovanými emóciami a siahaním po krajných prostriedkoch. Tieto nebezpečenstvá, zdá sa, nikdy nebudú zažehnané.
ČÍTAČKY - PÍSAČKY 