Dvaja velikáni od susedov
Pred pár týždňami som sedel pri káve s kamarátom Łukaszom a debatovali sme o knihách. Spomínal som mu, že práve teraz náhodou čítam tri – jednu českú, jednu poľskú a jednu slovenskú. „Tak to teda čítaš v dvoch jazykoch, to je super,“ vraví mi. Ja mu na to, že v akých dvoch, predsa v slovenčine, v poľštine a v češtine, na čo on zareagoval: „Vidíš, do dnešného dňa som bol presvedčený, že čeština so slovenčinou sú identické.“ Ján Kollár by zaplakal od radosti…
Skutočne, čeština môže byť pre nás Slovákov istou konkurenčnou výhodou. Tu nám je to síce viac smiešne, ale v zahraničí je to ďalší cudzí jazyk, ktorý mnohí ovládame na slušnej úrovni. Priznám sa, ja češtinu milujem. Nádherné opisy prírody v dielach Oty Pavla, zemitý Haškov humor či Nohavicove slovné hračky – čistá jazyková rozkoš. Pre menej oboznámených pripájam ako predkrm prvú vetu z Haškovho Švejka:
„Tak nám zabili Ferdinanda,“ řekla posluhovačka panu Švejkovi, který opustiv před léty vojenskou službu, když byl definitivně prohlášen vojenskou lékařskou komisí za blba, živil se prodejem psů, ošklivých nečistokrevných oblud, kterým padělal rodokmeny. Nuž, a nesmejte sa pritom nahlas!
V týchto dňoch si pripomíname výročia dvoch veľkých českých osobností, majstrov slova, ktorí sú veľmi dobre známi aj v našom prostredí. Prvým z nich je Bohumil Hrabal, ktorý by sa bol koncom marca dožil stovky. Mám pred očami jeho fotku, ako sedí v hostinci U Zlatého Tigra, predstavujem si, ako tam načúva príbehom mesta, ako sám rozpráva, fabuluje, usrkáva si pritom z krígľa pivo… ako tvorí atmosféru toho miesta. Hrabal, to nie je len Obsluhoval som anglického kráľa či Ostro sledované vlaky. V pamäti Slovákov snáď najviac utkvela svieža Magda Vášáryová v Postřižinách, manželka správcu pivovaru Francina. To však hovoríme o filmoch. Viac pôžitku z malebného jazyka, samozrejme, poskytnú knihy. Mne sa dostala do ruky asi pred rokom Hrabalova trilógia Městečko u vody (Krasosmutnění, Postřížiny, Harlekýnovy milióny). Očarený som sa nechal vtiahnuť do sveta spisovateľovej mladosti, do jeho živých príbehov, do pivovaru, kde narušil pokojnú atmosféru ukričaný strýc Pepin vo frajerskej námorníckej čapici, vidím pred očami pivovarskú zabíjačku a krásnu pani správcovu s rukami zababranými od krvi prasaťa, ako sa napcháva krvavničkami a zabíjačkovou kašou a vidím jej manžela Francina (ó, tak iného od svojho brata Pepina), ako stojí pri okne, v ruke suchý krajec chleba a hrnček studenej kávy a zamyslene hľadí von. Vidím tie obrazy pred sebou tak plasticky vďaka neuveriteľnému rozprávačskému majstrovstvu spisovateľa, vďaka jeho „pábení“ a „perličkám na dně“ každého príbehu. Prajem nám, aby sme ho znovuobjavili a našli tú smutnú krásu, ktorá hladí a šepká na rozdiel od všadeprítomnej vulgárnosti.
Druhou osobnosťou je český pesničkár Karel Kryl. Pripomíname si jeho nedožité sedemdesiate narodeniny a zároveň dvadsiate výročie smrti. Snáď všetci poznajú pieseň Bratříčku, zavírej vrátka, ktorou reagoval na vpád vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968. O približne 30 rokov neskôr sme hrali v jednej garáži na Kolačne na gitarách a klávesoch a nahrávali sa. Kamarát Mako spieval všetky piesne okrem jednej – Salome, ktorú som spieval ja. O tom, že „dějiny když tvoří se, pro hlavy na míse nemá se štkát,“ o tom, ako moc ospravedlňuje samu seba. Hlas sa mi triasol pri tých silných slovách a zimomriavky ma obchádzajú doteraz, keď počujem Kryla a myslím si, že nám jeho hlas chýba, že by stále mohol ukazovať prstom na „Veličenstvo kata“, že ten „kněz – ďábel co mši slouží, z oprátky má štólu,“ a možno by sme ho opäť zapreli a skončil by niekde ďaleko, veď celý život bojoval s nepochopením. Prajem nám, aby zazneli jeho piesne, jeho nadčasové slová proti zneužívaniu moci, proti vojakom, čo šliapu na krásu. Nech nám znejú v srdciach a sami budeme krajší.
Dobrých impulzov je v každej chvíli mnoho, stačí si vybrať…
ČÍTAČKY - PÍSAČKY 