Z domácej klenotnice

Priznám sa, že som mal kedysi dosť vlažný, až studený vzťah k slovenskej literatúre. Tá klasická bola donekonečna omieľaná na hodinách slovenčiny a okrem toho často aj povinná. Fakt je to pravda, že k vyžadovaným veciam má človek akýsi menej vľúdny vzťah ako k nepovinným. No a tá moderná, tá sa mi zdala často divná, nepochopiteľná, príliš avantgardná. Cudzia.

Postupne sa to však menilo. Objavil som Jula Satinského a jeho hlboko človečie grafomanské texty, dostal sa mi do ruky prvý Mitana. Neskôr som si zaľúbil ďalšieho láskavého humoristu, Kornela Földváriho, a jeho knižku O detektívke môžem čítať prakticky kedykoľvek a akokoľvek. Pravdaže, bolo toho o niečo viac, a dnes sa rád nechávam inšpirovať napríklad titulmi vydávanými Kalim Bagalom.

Nedávno som mal šťastie na dva vynikajúce slovenské kúsky po sebe a chcem sa s tým podeliť. Ani jeden nepatrí medzi najnovšie, ale o to viac ma potešilo, že som ich objavil. Prvé dielko je v skutočnosti dosť staré, ide o Mitanovu zbierku poviedok Psie dni. Je to vlastne jeho prvá zbierka poviedok z roku 1970. Cítim tam Mitanu, jeho vlastný život, problémy, s ktorými sa stretával na dedine, z ktorej pochádzal, a bohémsky život umelca v Bratislave na prelome 60-tych a 70-tych rokov. Dokázal som si živo predstaviť mnohé zvuky, pocity a vône, ktoré v poviedkach opisuje, nudu a všemocný alkohol v Monotónnosti, sparu v Dohadoch, živočíšnosť V električke, atmosféru putiky v Horúcom popoludní. Zvláštne situácie, ktoré však akoby vypadli z každodenného života a pri troche (ne)šťastia sa môžu stať aj nám všetkým.

Druhá knižka je Vražda ako spoločenská udalosť od Dušana Taragela. Tak to je bomba! Už dávno som sa tak dobre nepobavil ako práve pri tejto čiernej knižke, výborne napísanej i ilustrovanej. Ide o príručku, ktorá umožňuje zvládnutie vraždy na vysokej kultúrnej úrovni. Napísali ju dvaja americkí odsúdenci, odpykávajúci si niekoľkostoročné tresty, v rámci umeleckej súťaže vo väzení (ktorú aj vyhrali, blahoželáme!). Kniha je rozdelená do kapitol podľa druhov a miest vraždy – Vražda v divadle, vražda vo vlaku a podobne. Pri každom druhu vraždy je krátky historický exkurz spolu so základnými žánrovými predstaviteľmi, vhodné oblečenie, vhodná vražedná zbraň, odporúčaný priebeh vraždy (napr. v reštaurácii nechať obeť najprv vychutnať si jedlo i dezert, až potom pristúpiť k vražde), a to všetko podporené bohatým poznámkovým a vysvetlivkovým materiálom, ktorý tvorí asi polovicu knižky. Musím povedať, že komickosť Taragelovej knižky je neuveriteľne chytľavá (knižka sa u nás chytro rozchytala). Najviac sa mi snáď páči, ako „autori“ zdôrazňujú, že spôsobne vykonaná vražda bude v prítomných na dlhý čas vyvolávať len tie najpríjemnejšie spomienky a stane sa obľúbenou konverzačnou témou v spoločnosti. Spolu s mojou bránicou vrelo odporúčame!

A na začiatku adventu len malú poznámočku: proti kríze môžeme bojovať aj knižným vlastenectvom, napríklad nakupujúc v slovenskom vydavateľstve orientovanom na našu literatúru, či v slovenskom kníhkupectve, ktoré ešte nepohltil žiadny reťazec, alebo na iných krásnych, literárnych miestach…

Dvaja velikáni od susedov

Pred pár týždňami som sedel pri káve s kamarátom Łukaszom a debatovali sme o knihách. Spomínal som mu, že práve teraz náhodou čítam tri – jednu českú, jednu poľskú a jednu slovenskú. „Tak to teda čítaš v dvoch jazykoch, to je super,“ vraví mi. Ja mu na to, že v akých dvoch, predsa v slovenčine, v poľštine a v češtine, na čo on zareagoval: „Vidíš, do dnešného dňa som bol presvedčený, že čeština so slovenčinou sú identické.“ Ján Kollár by zaplakal od radosti…
Skutočne, čeština môže byť pre nás Slovákov istou konkurenčnou výhodou. Tu nám je to síce viac smiešne, ale v zahraničí je to ďalší cudzí jazyk, ktorý mnohí ovládame na slušnej úrovni. Priznám sa, ja češtinu milujem. Nádherné opisy prírody v dielach Oty Pavla, zemitý Haškov humor či Nohavicove slovné hračky – čistá jazyková rozkoš. Pre menej oboznámených pripájam ako predkrm prvú vetu z Haškovho Švejka:
„Tak nám zabili Ferdinanda,“ řekla posluhovačka panu Švejkovi, který opustiv před léty vojenskou službu, když byl definitivně prohlášen vojenskou lékařskou komisí za blba, živil se prodejem psů, ošklivých nečistokrevných oblud, kterým padělal rodokmeny. Nuž, a nesmejte sa pritom nahlas!

V týchto dňoch si pripomíname výročia dvoch veľkých českých osobností, majstrov slova, ktorí sú veľmi dobre známi aj v našom prostredí. Prvým z nich je Bohumil Hrabal, ktorý by sa bol koncom marca dožil stovky. Mám pred očami jeho fotku, ako sedí v hostinci U Zlatého Tigra, predstavujem si, ako tam načúva príbehom mesta, ako sám rozpráva, fabuluje, usrkáva si pritom z krígľa pivo… ako tvorí atmosféru toho miesta. Hrabal, to nie je len Obsluhoval som anglického kráľa či Ostro sledované vlaky. V pamäti Slovákov snáď najviac utkvela svieža Magda Vášáryová v Postřižinách, manželka správcu pivovaru Francina. To však hovoríme o filmoch. Viac pôžitku z malebného jazyka, samozrejme, poskytnú knihy. Mne sa dostala do ruky asi pred rokom Hrabalova trilógia Městečko u vody (Krasosmutnění, Postřížiny, Harlekýnovy milióny). Očarený som sa nechal vtiahnuť do sveta spisovateľovej mladosti, do jeho živých príbehov, do pivovaru, kde narušil pokojnú atmosféru ukričaný strýc Pepin vo frajerskej námorníckej čapici, vidím pred očami pivovarskú zabíjačku a krásnu pani správcovu s rukami zababranými od krvi prasaťa, ako sa napcháva krvavničkami a zabíjačkovou kašou a vidím jej manžela Francina (ó, tak iného od svojho brata Pepina), ako stojí pri okne, v ruke suchý krajec chleba a hrnček studenej kávy a zamyslene hľadí von. Vidím tie obrazy pred sebou tak plasticky vďaka neuveriteľnému rozprávačskému majstrovstvu spisovateľa, vďaka jeho „pábení“ a „perličkám na dně“ každého príbehu. Prajem nám, aby sme ho znovuobjavili a našli tú smutnú krásu, ktorá hladí a šepká na rozdiel od všadeprítomnej vulgárnosti.

Druhou osobnosťou je český pesničkár Karel Kryl. Pripomíname si jeho nedožité sedemdesiate narodeniny a zároveň dvadsiate výročie smrti. Snáď všetci poznajú pieseň Bratříčku, zavírej vrátka, ktorou reagoval na vpád vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968. O približne 30 rokov neskôr sme hrali v jednej garáži na Kolačne na gitarách a klávesoch a nahrávali sa. Kamarát Mako spieval všetky piesne okrem jednej – Salome, ktorú som spieval ja. O tom, že „dějiny když tvoří se, pro hlavy na míse nemá se štkát,“ o tom, ako moc ospravedlňuje samu seba. Hlas sa mi triasol pri tých silných slovách a zimomriavky ma obchádzajú doteraz, keď počujem Kryla a myslím si, že nám jeho hlas chýba, že by stále mohol ukazovať prstom na „Veličenstvo kata“, že ten „kněz – ďábel co mši slouží, z oprátky má štólu,“ a možno by sme ho opäť zapreli a skončil by niekde ďaleko, veď celý život bojoval s nepochopením. Prajem nám, aby zazneli jeho piesne, jeho nadčasové slová proti zneužívaniu moci, proti vojakom, čo šliapu na krásu. Nech nám znejú v srdciach a sami budeme krajší.

Dobrých impulzov je v každej chvíli mnoho, stačí si vybrať…