Krimi pre náročných

Kedysi, keď som ešte stál za pultom kníhkupectva Pod vŕškom, som si všimol knižku poľského autora Marka Krajewského Koniec sveta v Breslau. Priznám sa, nevenoval som jej väčšiu pozornosť. Netušil som, že ju o pár rokov dostanem k narodeninám – a k tomu v originále!
Nuž áno, poľština sa stala mojim štvrtým literárnym jazykom a cítim sa v nej veľmi dobre. Krajewski to však nijako neuľahčuje. Vyštudovaný klasický jazykár sa so slovíčkami hrá, poctivo si medzi nimi preberá a výsledok je lahodný. No, lahodný, ako sa to vezme. Príbehy, do ktorých som sa v posledných týždňoch ponáral, sú skôr horké ako mliečne. Jeho hrdina, Eberhard Mock, je síce policajt, ale sleduje skôr vlastné pohnútky ako literu zákona. Nie je ani trochu podobný policajtovi bez bázne a hany v štýle McBainovho Steva Carellu. Je plnokrvný, mnohofarebný, emocionálny, hýriaci neresťami i kvalitami – oboch má nadostač. Krajewski nám ho predstavuje v rôznych fázach kariéry i života. Spolu s ním nám ukazuje mesto Wrocław v medzivojnovom období, keď sa ešte volalo Breslau, keď sa v ňom miešali Nemci, Poliaci a Židia. Farbisto popisuje situáciu v silnejúcej hitlerovskej ére, zmätok po prvej svetovej vojne, v neskorších knihách tiež vojnu a jej dôsledky.
V takýchto situáciách nie je nič jednoduché. Policajt, neskôr komisár Mock rieši najťažšie kauzy, masové vraždy, vyčíňanie okultistov, pričom často využíva svoje klasické vzdelanie. V chvíľach najväčšieho rozčúlenia si v duchu opakuje verše Lukrécia. Topí sa vo vlastných problémoch, v alkohole, užíva si dobré jedlo a krásne dievčatá z vyhlásených domov. Popri tom však tie ťažké prípady skutočne a efektívne vyrieši, hoci jeho metódy sú väčšinou za hranicou práva.
Štyri knihy Marka Krajewského vyšli aj v slovenčine. Ak Vás zaujíma málo priamočiary, o to však zaujímavejší príbeh, okorenený nestálou históriou dvadsiateho storočia a neštandardným vyšetrovateľom z mäsa a kostí, vrelo odporúčam. Ja sa o pár dní vrhnem na jeho štvrtú knižku, a už sa neviem dočkať 🙂

Príjemné zimomriavky

Poslednú knihu, ku ktorej som sa dostal v roku 2014, som si kúpil v nejakom lacnom obchode v Rumii, v takom, kde dostanete všetko a od istého času aj knihy. Trochu som tým nákupom poprel svoju filozofiu kupovania kníh v miestach, ktoré majú svoju špecifickú atmosféru a predávajúci im rozumejú, no ale nekúpte Kinga za necelé štyri eurá!
Teraz, koncom decembra, som sa dostal ku knižke Duma Key. Znovu tam bol moment, keď som si očami kontroloval otvorenú dvojstránku a pripravoval sa na to najhoršie – nesklamal som sa. Opäť ma to vtiahlo a opäť to stálo za to. Veľa psychológie, trochu zábavy, štipka ľavicového politikárčenia a primeraná dávka strachu a akcie. Z týchto prvkov Stephen King už dlhé roky úspešne mieša svoje chytľavé literárne koktejly.
Nie som si celkom istý, ale myslím, že ma ku Kingovi priviedol bratranec Michal, ktorý ho v istej dobe vášnivo hltal. Som si však celkom istý, že ako prvé som prečítal Tretie oko. A bál som sa. Pamätám si dokonca aj meno hlavnej postavy (a to bez pomoci google!) – Thad Beaumont, vyhrabal sa za ním z hrobu nejaký potvorník a šliapal mu na päty. Alebo dýchal na krk. A rozpadával sa. Tak či tak, nebolo to príjemné.
Čudujsasvete, nebolo to moje posledné stretnutie s kráľom hororu. A to sa mi protivia všetky hororové filmy a neblaží ma pocit strachu. (Kamarát Majo K. všetkým rozpráva, ako som ho prosil, nech vypne Kruh, a potom som si celý čas držal pred očami otvorenú knihu.) Po Treťom oku nasledovalo Dievča, ktoré malo rado Toma Gordona, Misery, Carrie, Zelená míľa, Nočná zmena a aj iné poviedky. Fascinovala ma Podpaľačka. Dodnes si pamätám, ako som chtiac-nechtiac vyšiel z intrákovej izby, kde chalani niečo hlučne pozerali, na chodbu, vyhupol sa na stolík vedľa elektrického variča a bál sa prevrátiť stranu. To bolo Osvietenie – jedna z kníh, za ktorými film až tak nezaostáva (Hey, honey, I’m home!). Najviac zo všetkých jeho kníh ma svojou psychológiou a neuveriteľne rozohraným svetom malomestských postáv opantali Nezbytné věci (Needful Things). King v nich odhalí pohnútky svojich figúrok až na dno, a z neho sa na čitateľa škľabia nízke pudy…
Aj novšie Kingove knihy vraj stoja za to – Pod Kupolou, Doktor Spánok, roky sa ťahajúca séria Temná veža. Jeho postavy a situácie sa pohrajú s Vašou predstavivosťou, zaútočia na zmysly a pripútajú Váš zrak k písmenkám. Ťažko sa im odoláva. Niekedy si však pre istotu cestou do postele radšej vo všetkých miestnostiach pozažínajte…

Z domácej klenotnice

Priznám sa, že som mal kedysi dosť vlažný, až studený vzťah k slovenskej literatúre. Tá klasická bola donekonečna omieľaná na hodinách slovenčiny a okrem toho často aj povinná. Fakt je to pravda, že k vyžadovaným veciam má človek akýsi menej vľúdny vzťah ako k nepovinným. No a tá moderná, tá sa mi zdala často divná, nepochopiteľná, príliš avantgardná. Cudzia.

Postupne sa to však menilo. Objavil som Jula Satinského a jeho hlboko človečie grafomanské texty, dostal sa mi do ruky prvý Mitana. Neskôr som si zaľúbil ďalšieho láskavého humoristu, Kornela Földváriho, a jeho knižku O detektívke môžem čítať prakticky kedykoľvek a akokoľvek. Pravdaže, bolo toho o niečo viac, a dnes sa rád nechávam inšpirovať napríklad titulmi vydávanými Kalim Bagalom.

Nedávno som mal šťastie na dva vynikajúce slovenské kúsky po sebe a chcem sa s tým podeliť. Ani jeden nepatrí medzi najnovšie, ale o to viac ma potešilo, že som ich objavil. Prvé dielko je v skutočnosti dosť staré, ide o Mitanovu zbierku poviedok Psie dni. Je to vlastne jeho prvá zbierka poviedok z roku 1970. Cítim tam Mitanu, jeho vlastný život, problémy, s ktorými sa stretával na dedine, z ktorej pochádzal, a bohémsky život umelca v Bratislave na prelome 60-tych a 70-tych rokov. Dokázal som si živo predstaviť mnohé zvuky, pocity a vône, ktoré v poviedkach opisuje, nudu a všemocný alkohol v Monotónnosti, sparu v Dohadoch, živočíšnosť V električke, atmosféru putiky v Horúcom popoludní. Zvláštne situácie, ktoré však akoby vypadli z každodenného života a pri troche (ne)šťastia sa môžu stať aj nám všetkým.

Druhá knižka je Vražda ako spoločenská udalosť od Dušana Taragela. Tak to je bomba! Už dávno som sa tak dobre nepobavil ako práve pri tejto čiernej knižke, výborne napísanej i ilustrovanej. Ide o príručku, ktorá umožňuje zvládnutie vraždy na vysokej kultúrnej úrovni. Napísali ju dvaja americkí odsúdenci, odpykávajúci si niekoľkostoročné tresty, v rámci umeleckej súťaže vo väzení (ktorú aj vyhrali, blahoželáme!). Kniha je rozdelená do kapitol podľa druhov a miest vraždy – Vražda v divadle, vražda vo vlaku a podobne. Pri každom druhu vraždy je krátky historický exkurz spolu so základnými žánrovými predstaviteľmi, vhodné oblečenie, vhodná vražedná zbraň, odporúčaný priebeh vraždy (napr. v reštaurácii nechať obeť najprv vychutnať si jedlo i dezert, až potom pristúpiť k vražde), a to všetko podporené bohatým poznámkovým a vysvetlivkovým materiálom, ktorý tvorí asi polovicu knižky. Musím povedať, že komickosť Taragelovej knižky je neuveriteľne chytľavá (knižka sa u nás chytro rozchytala). Najviac sa mi snáď páči, ako „autori“ zdôrazňujú, že spôsobne vykonaná vražda bude v prítomných na dlhý čas vyvolávať len tie najpríjemnejšie spomienky a stane sa obľúbenou konverzačnou témou v spoločnosti. Spolu s mojou bránicou vrelo odporúčame!

A na začiatku adventu len malú poznámočku: proti kríze môžeme bojovať aj knižným vlastenectvom, napríklad nakupujúc v slovenskom vydavateľstve orientovanom na našu literatúru, či v slovenskom kníhkupectve, ktoré ešte nepohltil žiadny reťazec, alebo na iných krásnych, literárnych miestach…

Radosti čítajúcich rodičov

Vonku je pomerne nepríjemné počasie, zatiaľ neprší, ale prívetivo tiež nie je. Koniec koncov, je posledný deň októbra, nuž všetko je také, aké má byť. Sedím v mojom obľúbenom hojdacom kresle a pozerám sa na našu malú Maňušku. Teda, ona by ma opravila, že ona je veľká Maňa. (Pre nás regionalistov: stredne veľká obec v okrese Nové Zámky). A čo také robí? Sedí pod oknom v záplave svojich knižiek a číta si. Radosťou čítajúcich rodičov je čítajúce dieťa!

Vo svojej ikeáckej knižničke má desiatky knižiek, veľa poľských, dosť slovenských a pár anglických. Sedí a číta, obracia stránky, komentuje vo svojom jazyku, čo vidí. “Tata, choď!” zakričí na mňa zavše a chce, aby som si ku nej prisadol a čítal si s ňou. Vie presne, na ktorej stránke Krtko rozbije loptou okno a ako mu teta hrozí prstom, v náučnej knižke o dome a bývaní vie, kde sa hrá na piesočku malá Martinka (teda Martynka, je to poľská knižka). V rozprávkovej knižke hľadá Alibabu a Aladina, inokedy si pýta knižku s princom a princeznou (Šípkovú Ruženku) a nachádza v tej o malej medvedici Maryši babču Beňu a Marka. Osobitnou kapitolou je trochu desivá knižka o tom, čo všetko sa dieťaťu môže stať v domácnosti – áno, dievčatko tam vypadáva z okna, trasie ho elektrický prúd a chlapček sa bezmocne pozerá z bubna zapnutej práčky. Maňa je jednoducho uchvátená knižkami a trávi pri nich denne veľa času. Radosť pozerať!

No a v poslednej dobe sa posunula ešte inde. Pýta si Danku a Janku alebo Psíčka a Mačičku, krásne narozprávané audioknihy (E. Vášáryová a L. Chudík). Už vie, kto je to Gevenducha a ako Psíček s Mačičkou umývali dlážku. Pred prehrávač sme museli položiť na zem deku, lebo tam vydrží bez pohnutia sedieť dlhé chvíle…

Nuž áno, deti sú všelijaké, aj to naše má svoje muchy a mušky. Zrejme budeme deň za dňom odkrývať čoraz viac vecí, ktoré po nás podedila, tento detský záujem o literatúru nás však ako čítajúcich rodičov neuveriteľne teší a dáva prísľub do budúcnosti, že to s tým čítaním u detí nemusí byť až také zlé. Možno treba, ako koniec koncov takmer vždy, začať od seba ;).

P.S. na záver si dovolím uviesť jednu detskú básničku, ktorá sa mi obzvlášť páči. Je z knižky Jána Návratila Maličká básnička:
Úkryt
Skryl sa slimák v haluzí,
hľadajú ho Francúzi.
Milšia mu je vlastná chyža
ako výlet do Paríža.

🙂

Príťažlivá hĺbka Larssona

Naposledy som mal takýto pocit pred pár rokmi, keď som dočítal Harryho Pottera. „Okej,koniec, a čo teraz?“ Tento dojem, samozrejme, čoskoro prejde a nájde sa miesto pre ďalšiu knižku, ale Larssonova trilógia Millenium ma absolútne dostala.

O knihe Stiega Larssona som čo-to čítal a počul. Moja manželka videla všetky filmy natočené podľa nej a veľmi sa jej páčili, no a viem, že jeden čas bola veľkým hitom. Ono to však nie je celkom tak. Hitov je veľa, mnohé z nich ponúkajú lacnú, rýchlu zábavu, one night stand, a o týždeň už čitateľ nemá šajnu, o čom to bolo. Táto skúsenosť je celkom iná, hlbšia, možno o niečo temnejšia. Mám však taký pocit, že jeho severskí kolegovia Nesbø či Kepler sú chladnejší, depresívnejší a hlavne morbídnejší – u Larssona je to akési viac prirodzené, vyplývajúce zo situácie.

V prvom rade, toto je kniha o spoločnosti. Kriminálka je to preto, lebo to vyplýva zo spoločenskej situácie. Keď som ju čítal hlt za hltom, znelo všetko dosť neuveriteľne, ale pri pohľade z vtáčej perspektívy si myslím, že všetko je to reálne. Že existujú muži, ktorí nenávidia ženy, že v štátnom aparáte je toľko hniloby, až sa človeku dvíha žalúdok, a že existujú aj čestní ľudia, ktorí by to všetko chceli napraviť. Ak je v takomto prípade koniec dobrý, nemusí to byť rozprávka či iná fikcia. Veď čomu prospeje cynizmus a skepsa, keď na víťazstvo zla stačí, ak dobro nekoná…

Ďalším obrovským plusom je postava Lisbeth Salander. Môže byť absolútne uzavretá, zachmúrená, neprístupná, asociálna a zároveň dosť brutálna postava sympatická? Môže, a ešte ako! Držal som jej palce od začiatku až do konca a po zavretí tretej knižky som začal rozmýšľať, ako to s ňou mohlo pokračovať. Ktovie, možno by Larsson o nej ešte niečo napísal, keby tak skoro nezomrel, a možno je to takto lepšie. (Opäť sa mi vynára spomienka na Harry Pottera, hoci možno ide o zvláštny prímer – tiež by som asi skôr nechcel ďalšie pokračovania jeho príbehu.. :))

Ale späť k postavám. Maxipríťažlivá Lisbeth funguje vedľa odvážneho investigatívneho novinára Mikaela Blomkvista a tvoria spolu zvláštny, no v konečnom dôsledku efektívny pár. Okrem nich príbeh obsahuje mnoho ďalších postáv – niektoré sú také nekonečne nesympatické, že až čakáte, kedy príde konečné zúčtovanie. A keď prišlo, poriadne som si to vychutnal, ako za starých čias. S lampou (aplikáciou) pod perinou som si pripadal ako v časoch, keď som takto pokútne čítal Dumasových Mušketierov). Larsson v jednotlivých osobnostiach odkrýva spoločnosť takú, akú ju snáď sám ako novinár videl – popri čestných policajtoch sú tí skorumpovaní, sociálni pracovníci sú takí i onakí a takisto novinári. Nevidí čierno-bielo, nie je naivný a tak je to dobre. Kto by mu inak uveril?

A príbeh? Chutí ako grécky šalát pripravený z najlepších prísad, s extra dávkou čiernych olív a rajčinami z vlastnej záhradky. Úplne vťahuje, ukradol si celú moju koncentráciu. Ani neviem, ako rýchlo som ho zjedol.. A pokiaľ ste sa k nemu zatiaľ nedostali, zažať lampu s teplým svetlom, zabaliť sa do deky a hor sa do Švédska!

Rýdza detektívka Made in Slovakia

Letné obdobie mimoriadne praje detektívkam. Ľudia sa pobalia, opustia svoje každodenné prostredie a v tom novom, neochytanom sa niekoľko dní či týždňov spoľahlivo venujú ničnerobeniu. Pestujú záhaľku. No a jeden z najobľúbenejších žánrov zaháľačských knihomoľov je práve detektívka. V zime hreje, v lete príjemne ochladí. Nám, náruživým detektívkovým zaháľačom je to šuma fuk aké je za oknami ročné obdobie, ale detektívka k letu rozhodne patrí.
V dnešnej dobe sú mimoriadne populárne najmä severské kriminálky, poskytujúce mrazivé napätie, šokujúce rozuzlenie a sem-tam nejakú potetovanú anorektičku. Jedným slovom, kníhkupectvá sú plné rôznych Švédov, Nórov, Islanďanov no a u nás aj Dánov. Milovníci klasickej detektívky v intenciách Agathy Christie či Dorothy Sayers sa však často nemajú do čoho zahryznúť, nepočítajúc stále nové preklady Poirotov a Marplových a početné reprízy v televízii. Koncom augusta som však narazil na nádhernú klasickú detektívku, a k tomu ešte z pera slovenskej autorky. Ešte raz: nádherná slovenská klasická detektívka! Mňam!
Daniela Kapitáňová, literárna mamka tohto malebného dielka, sa snáď najviac preslávila knižkou Samko Tále: Kniha o cintoríne, preloženou do niekoľkých jazykov. Je tiež autorkou zaujímavej, netradičnej detektívky Vražda v Slopnej, v ktorej svoje riešenia predstaví niekoľko najvyberanejších detektívnych duchov dejín tohto žánru. Nech to zostane v rodine je však, ako to trefne napísal Kornel Földvári, „klasický európsky typ detektívneho príbehu“.
Príbehom nás sprevádza Gerda, asistentka, ktorú detektív Oto Župan vyhral v kartách. Jej úlohou je všímať si, čo robí veľmi dobre a ponúka nám tak všetky informácie o zápletke. Detektív Župan nie je žiadnym Poirotom či Sherlockom, skôr naopak, je osobou natoľko uveriteľnou a civilnou, že by ste ho snáď mohli stretnúť vo vedľajšom vchode. Na druhej strane, je všímavý a analýzou faktov sa približuje k svojim slávnejším literárnym predchodcom. Vynikajúcou stránkou príbehu je precízne umiestnenie miesta vraždy tak, aby nám zostal obmedzený počet páchateľov a zároveň aby bolo nemožné „kafranie“ polície do práce detektíva – keďže ide o ostrov, môžeme ho snáď prirovnať k Agatkiným malým černoškom, hoci u Kapitáňovej je celý príbeh omnoho dôveryhodnejší. Zaujímavý je tiež výber protagonistov príbehu, rodiny so záhadnou minulosťou a tajomstvom. Najviac sa mi páčila stará mama, ktorá mi výzorom a držaním tela pripomínala Náčelníka z Preletu nad kukučím hniezdom, ale v skutočnosti takmer nikto nezaostával :).
Samotné rozuzlenie príbehu je krásne logické a zároveň originálne. No a kto sa nechal dostatočne navnadiť na plnokrvnú slovenskú detektívku, nech siahne po knižke. Leto je síce zrejme preč, no aj v to babie si možno sadnúť v parku na lavičke a stráviť pár chvíľ príjemným spôsobom, na rande s jedinečným príbehom.

Jeho Lordstvo a jeho autorka

Odkedy som bol spolu s Natalkou v marci po prvýkrát v Londýne, som očarený. Sníva sa mi o ňom, o celom ostrove, vraciam sa k tej atmosfére v tlači, hudbe (moja milovaná My Fair Lady), vo filme (skvelý seriál Downton Abbey), no najmä v literatúre. Kdečo určujúceho som už dávnejšie zhltol, nejakého Cronina, Roberta Gravesa, Zadie Smith, Oscara Wildea, ale nanovo som sa s vervou vrhol na ostrovných autorov. Keďže takým mojim špecifickým koníčkom je detektívna literatúra, musím spomenúť aj u nás dobre známych klasikov Arthura Conan Doylea a Agathu Christie. Pomerne málo známou, výrazne menej prekladanou, no významnou (tiež) detektívkarkou je Dorothy L. Sayers. Jej meno našincovi asi veľa nepovie, vo svete však cvendží s veľkým echom.

Upriamil ma na ňu Kornel Főldvári vo svojej absolútne dokonalej, sviežo napísanej knižke O detektívke. Hlavným hrdinom jej detektívok je anglický aristokrat lord Peter Wimsey, druhý syn vojvodu z Denveru. Titul nededí, povinnosti má sporadicky a tak sa okrem zbierania vzácnych stredovekých rukopisov venuje riešeniu záhad. Watsona mu robí jeho osobný sluha Bunter, ktorého ostrovtip a briskné poznámky ocení každý milovník suchého anglického humoru. Lord Peter rieši záhady jednu za druhou, pri ich riešení prejavuje vynikajúce znalosti umenia, s chuťou cituje Bibliu, očarúva mnohé dámy a celkovo sa zaradil medzi moje početné literárne vzory. V knihe, ktorú som nedávno dočítal, sa venuje vyriešeniu záhadnej smrti textára v reklamnej agentúre – sám sa nechá zamestnať na jeho miesto a so sebe vlastnou genialitou, samozrejme, oriešok rozlúskne (jediné, čo chýba knižke Vražda potřebuje reklamu, je kúsok Buntera…).

Ale späť k autorke. Nazvať ju detektívkarkou by bolo podobné ako nazvať Roberta de Niro komediálnym hercom – obaja s tým majú mnoho spoločné, ale na popísanie ich talentov to je žalostne málo. Dorothy L. Sayers sa narodila v Oxforde, kde pracoval jej otec, a to o nej veľa hovorí. Tam vyštudovala, tam jej vydali prvú zbierku poézie. Zaoberala sa stredovekou literatúrou a tiež náboženskými štúdiami. Sama za svoj najlepší počin považovala preklad Danteho Božskej komédie. Ako detektívkarka patrí do jednej generácie z Agathou Christie, ktorá bola od nej o tri roky staršia, a spolu boli aj kritizované za idealizovanie svojich hrdinov (nepoškvrnený Poirot, vševedúci, dokonalý Wimsey, jasnozrivá Jane Marple…), najmä zo strany predstaviteľov a prívržencov tzv. drsnej americkej školy – slávne sú kritiky Edmunda Wilsona pod názvom Who Cares Who Killed Roger Ackroyd (reakcia na detektívku Christie pod názvom Vražda Rogera Ackroyda) či samotného Raymonda Chandlera The Simple Art of Murder. My, milovníci klasickej anglickej džentlmenskej školy, s tým však nemáme najmenší problém a takéto knižky nám chutia ráno, na obed aj do postele. Vrelo odporúčam pokutrať sa v ponuke antikvariátov a spríjemniť si dni inteligentným slovným humorom v spoločnosti Wimseyho a Buntera!

Vedieť jazyky sa oplatí (netradične: aj o peniazoch)

Známe príslovie hovorí, že ‘koľko jazykov vieš, toľkokrát si človekom‘. Neviem, či to celkom platí aj v našich stredoeurópskych podmienkach, kde sa jazyky k sebe túlia ako milenci a umožňujú nám Slovanom bratať sa aj bez všadeprítomnej angličtiny, no vo všeobecnosti to bude pravda. A ten, kto hovorí anglicky, je s veľkou pravdepodobnosťou mnohonásobným človekom – minimálne pri cestovateľských povedačkách, keď partner v diskusii pozná aspoň o trošičku viac ako legendárny blízkovýchodný „van dolar“.

Pred časom som prišiel na to, že snáď ešte viac platí moje autorské úslovie ‚koľko jazykov vieš, toľko môžeš ušetriť’. Zostal som tým zasiahnutý ako Newton jablkom – stalo sa mi to pri kúpe knižky od dvojnásobnej držiteľky Man Booker Prize Hilary Mantel, ktorá bola horlivo odrecenzovaná v mojom obľúbenom týždenníku. Hľa, čo ma tak dostalo: na Slovensku by som za SK/CZ verziu zaplatil v priemere 16,20 EUR, za anglickú verziu 9,24 EUR, zatiaľ čo v Poľsku za preloženú knižku 7,54 EUR. Cena za knižku v angličtine teda tvorí približne 57% ceny SK/CZ knižky, v poľštine asi 47%, v skutočnosti som za svoj kus dal niečo vyše 6 EUR (pre šťúračov do metodiky: vybral som si dve veľké slovenské a dve poľské kníhkupectvá, jedno z nich čisto internetové a jedno aj kamenné, pri prepočte na eurá som použil stredný kurz NBS a siahal som po najlacnejšej dostupnej verzii knižky – napr. namiesto pevnej väzby po paperbacku, ak bol dostupný).

Samozrejme, pre akýkoľvek aspoň trošku relevantný záver bolo potrebné preukázať tieto rozdiely na viacerých knižkách. Vybral som si tri: najnovšiu kriminálku od Jo Nesbø so slovenským názvom Polícia, Zlodejku kníh od Markusa Zusaka a Volanie kukučky Roberta „JK“ Galbraitha. Všetky sú pomerne obľúbené, relatívne nedávno vydané a dostupné vo všetkých troch jazykoch. Polícia po anglicky stojí priemerne 15,6 EUR, v SK/CZ 12,3 EUR no v poľštine iba 6 EUR. Zlodejka kníh, ktorej popularita je vyhnaná vysoko aj kvôli aktuálnemu filmovému spracovaniu, stojí v našich rodných a pobratimských jazykoch 11,6 EUR, v angličtine 9,97 EUR a v poľštine približne 6,9 EUR. Volanie kukučky od Joanne Robert Kathleen Galbraith Rowlingowej v SK/CZ dostanete za cca 13,09 EUR, v angličtine za 16,08 EUR no a v poľštine za 6,4 EUR. Suma sumárum, ak čítate po anglicky, ušetríte niekedy, ak po poľsky, ani poštovné Vám nezabráni ušetriť dosť výrazný obnos.

Okej, čo s tým?
Nechcem tu písať o cenotvorbe knižiek na Slovensku, ktorej houby rozumiem, neviem ani, ako vplýva v skutočnosti cena kníh na čítanie populácie (máme knižnice, na Slovensku skoro v každej dedine!) a či kniha je alebo nie je luxusný tovar. Pre mňa sa najdôležitejšie poučenie z tohto šoku, ktorý som onehdy zažil skrýva v tom, že si skutočne môžem vybrať medzi rôznymi jazykovými variantmi mnohých zaujímavých kníh, hoci by kritériom výberu mala byť aj cena. Lebo tie okná do sveta dokorán nám skutočne umožňujú siahať, brať a neskôr snáď aj dávať oveľa viac ako keď sedíme zatvorení vo svojom priestore, svete, či jazyku..

Dvaja velikáni od susedov

Pred pár týždňami som sedel pri káve s kamarátom Łukaszom a debatovali sme o knihách. Spomínal som mu, že práve teraz náhodou čítam tri – jednu českú, jednu poľskú a jednu slovenskú. „Tak to teda čítaš v dvoch jazykoch, to je super,“ vraví mi. Ja mu na to, že v akých dvoch, predsa v slovenčine, v poľštine a v češtine, na čo on zareagoval: „Vidíš, do dnešného dňa som bol presvedčený, že čeština so slovenčinou sú identické.“ Ján Kollár by zaplakal od radosti…
Skutočne, čeština môže byť pre nás Slovákov istou konkurenčnou výhodou. Tu nám je to síce viac smiešne, ale v zahraničí je to ďalší cudzí jazyk, ktorý mnohí ovládame na slušnej úrovni. Priznám sa, ja češtinu milujem. Nádherné opisy prírody v dielach Oty Pavla, zemitý Haškov humor či Nohavicove slovné hračky – čistá jazyková rozkoš. Pre menej oboznámených pripájam ako predkrm prvú vetu z Haškovho Švejka:
„Tak nám zabili Ferdinanda,“ řekla posluhovačka panu Švejkovi, který opustiv před léty vojenskou službu, když byl definitivně prohlášen vojenskou lékařskou komisí za blba, živil se prodejem psů, ošklivých nečistokrevných oblud, kterým padělal rodokmeny. Nuž, a nesmejte sa pritom nahlas!

V týchto dňoch si pripomíname výročia dvoch veľkých českých osobností, majstrov slova, ktorí sú veľmi dobre známi aj v našom prostredí. Prvým z nich je Bohumil Hrabal, ktorý by sa bol koncom marca dožil stovky. Mám pred očami jeho fotku, ako sedí v hostinci U Zlatého Tigra, predstavujem si, ako tam načúva príbehom mesta, ako sám rozpráva, fabuluje, usrkáva si pritom z krígľa pivo… ako tvorí atmosféru toho miesta. Hrabal, to nie je len Obsluhoval som anglického kráľa či Ostro sledované vlaky. V pamäti Slovákov snáď najviac utkvela svieža Magda Vášáryová v Postřižinách, manželka správcu pivovaru Francina. To však hovoríme o filmoch. Viac pôžitku z malebného jazyka, samozrejme, poskytnú knihy. Mne sa dostala do ruky asi pred rokom Hrabalova trilógia Městečko u vody (Krasosmutnění, Postřížiny, Harlekýnovy milióny). Očarený som sa nechal vtiahnuť do sveta spisovateľovej mladosti, do jeho živých príbehov, do pivovaru, kde narušil pokojnú atmosféru ukričaný strýc Pepin vo frajerskej námorníckej čapici, vidím pred očami pivovarskú zabíjačku a krásnu pani správcovu s rukami zababranými od krvi prasaťa, ako sa napcháva krvavničkami a zabíjačkovou kašou a vidím jej manžela Francina (ó, tak iného od svojho brata Pepina), ako stojí pri okne, v ruke suchý krajec chleba a hrnček studenej kávy a zamyslene hľadí von. Vidím tie obrazy pred sebou tak plasticky vďaka neuveriteľnému rozprávačskému majstrovstvu spisovateľa, vďaka jeho „pábení“ a „perličkám na dně“ každého príbehu. Prajem nám, aby sme ho znovuobjavili a našli tú smutnú krásu, ktorá hladí a šepká na rozdiel od všadeprítomnej vulgárnosti.

Druhou osobnosťou je český pesničkár Karel Kryl. Pripomíname si jeho nedožité sedemdesiate narodeniny a zároveň dvadsiate výročie smrti. Snáď všetci poznajú pieseň Bratříčku, zavírej vrátka, ktorou reagoval na vpád vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968. O približne 30 rokov neskôr sme hrali v jednej garáži na Kolačne na gitarách a klávesoch a nahrávali sa. Kamarát Mako spieval všetky piesne okrem jednej – Salome, ktorú som spieval ja. O tom, že „dějiny když tvoří se, pro hlavy na míse nemá se štkát,“ o tom, ako moc ospravedlňuje samu seba. Hlas sa mi triasol pri tých silných slovách a zimomriavky ma obchádzajú doteraz, keď počujem Kryla a myslím si, že nám jeho hlas chýba, že by stále mohol ukazovať prstom na „Veličenstvo kata“, že ten „kněz – ďábel co mši slouží, z oprátky má štólu,“ a možno by sme ho opäť zapreli a skončil by niekde ďaleko, veď celý život bojoval s nepochopením. Prajem nám, aby zazneli jeho piesne, jeho nadčasové slová proti zneužívaniu moci, proti vojakom, čo šliapu na krásu. Nech nám znejú v srdciach a sami budeme krajší.

Dobrých impulzov je v každej chvíli mnoho, stačí si vybrať…

Keď nobelista preklína

Komisia, ktorá udeľuje literárne nobelovky, mnohokrát vzbudila svojimi rozhodnutiami kontroverzie. Napríklad Karel Čapek, skvelý český novinár a spisovateľ, bol v tridsiatych rokoch odmietnutý kvôli tomu, že vo svojej Vojne s mlokmi sa priostro vyjadroval voči vtedajšej nemeckej vláde. Vieme, komu dali dejiny za pravdu. Skvelí Rusi Tolstoj a Čechov vraj boli v nemilosti komisie kvôli historickým sporom Ruska a Švédska, ktorých dôsledkom bolo niekoľko vojen. Na druhej strane, Švédi si presadili niektorých svojich spisovateľov, neznámych svetovej verejnosti. Jednou z ich predností bolo, že sami boli členmi komisie :). Samozrejme, je mnoho nobelistov, ktorí zožali celosvetový úspech, medzi mojich obľúbených patria trebárs François Mauriac, John Steinbeck, či Gabriel García Márquez. Medzi tých menej známych, no veľmi oceňovaných laureátov patrí prvý Rus, ktorému sa dostalo tejto cti v roku 1933, Ivan Alexejevič Bunin. Hoci sa narodil vo Voroneži, zlomený vývojom Ruska rokov 1917-1920 utiekol pred boľševickým terorom, chvíľu blúdil po Európe a napokon dožil v Paríži. Inšpiráciu pre tvorbu však stále čerpal z ruských (nie sovietskych!) motívov. Na Slovensku koncom minulého roku vyšli jeho denníkové zápisky z kritických rokov boľševickej revolúcie a občianskej vojny pod názvom Prekliate dni.

Ako sa spisovateľ pozeral na krvou utopený zánik starého Ruska, jeho domoviny a múzy? Ako vnímal zverstvá tých skutočne prekliatych dní? „Napriek tomu, že k slzám sklony nemám, som sa rozvzlykal, a slzy sa mi liali tak, ako som si dovtedy nevedel ani predstaviť.“ Ako to trefne konštatuje Mikuláš Šoóš v doslove ku knihe, ústrednou postavou denníka nie je snáď natoľko sám autor, ako ruský ľud. Autor popisuje bizarných ľudí revolúcie, zúrivcov, krvilačne pomstychtivé postavičky („oplzlá starena so zelenými očami a s vydutými žilami vyrevovala na celú ulicu: Súdruhovia, milí moji, rúbte do nich, povešajte ich, zahrdúste ich!“ ), ktoré denne stretáva a ktoré ho napĺňajú hrôzou, „absolútnou beznádejou“ a až fyzickou bolesťou. Zápisky si všelikade ukrýva, aby mu ich nenašli, listy, ktoré v tom období napísal, zakopal – skryl ich tak dobre, že ich nevedel neskôr nájsť. Často používa lyrické opisy ročného obdobia, dňa, prírody, ale aj ľudí, ktoré pôsobia ako protiklady k nesmierne utrápeným opisom udalostí, sklamaných nádejí, a hlavne k hlbokému žiaľu nad Ruskom, ktoré Bunin miloval, ktoré sa však viac nevráti.

Veľmi zaujímavé a snáď pre našu dobu znásobene príznačné sú výpisky z vtedajších novín, tlačových správ, či, povedané dnešným jazykom, médií. Sú plné protichodných informácií, konšpirácií, brutálnych výziev, expresívnych slov. „Svojimi mozoľnatými rukami musíme nemilosrdne rozgniaviť kontrarevolučný pačrev…“ Dnešné sociálne siete sú predznamenané klebetami, chýrmi. Opäť si protirečia, uvádzajú ľudí do zmätku, provokujú nesprávne reakcie – a to zďaleka neboli ľudia takí prepchávaní informáciami ako dnes. A predsa mi to pripomína napríklad aktuálnu ukrajinskú krízu, mnoho informácií, veľa propagandy, každý je najmúdrejší, pretože vie, koľko posádok sa kde vzdalo, koľko zlatých tehličiek má Čína a ako zatočí s USA…

No a ešte jedna okolnosť, pre ktorú je táto útla knižka výnimočná: vydalo ju občianske združenie Hronka. Žiadne zo slovenských vydavateľstiev totiž o dielko, preložené Mikulášom Šoóšom nemalo záujem, tak sa ho rozhodol vydať sám, keďže spisovateľa považuje za jedného z najlepších. Myslím, že urobil veľmi dobre. Buninove Prekliate dni siahajú ponad čas a hoci uplynulo temer 100 rokov od udalostí, ktoré opisujú, upozorňujú na dôsledky víťazných ťažení ideológií, podfarbených vybičovanými emóciami a siahaním po krajných prostriedkoch. Tieto nebezpečenstvá, zdá sa, nikdy nebudú zažehnané.